V tomto článku pre zaujímavosť uvediem prvé štyri dekréty z Rímského zákonníka Corpus Juris Civilis. Tento zákonník zo 6teho storočia bol kompiláciou dekrétov vydaných kresťanskými rímskymi cisármi (od roku 313).

Pre menej zasvätených najprv treba spomenúť kúsok histórie, aby získali prehľad o pozadí situácie v ktorej sú dokumenty písané. Od začiatku zdokumentovanej histórie kresťanstva ho tvorila nesúrodá zbierka siekt s dosť odlišnou teológiou. Napríklad existovali skupiny ktoré tvrdili že Ježiš bol len duch ktorého hmotné telo bola ilúzia¹, že Ježiš bol obyčajný človek ktorého si Boh len vybral², že Kristus bol nepriateľom “zlého démona” Jahveho (Jahve je meno židovského a kresťanského boha)³ atď.

Neskôr sa začali tieto skupiny profilovať, do teológie sa priberali nové prvky vznikali nové sekty a zanikali staré. Celkovo sa však kresťanstvo rozširovalo a počet kresťanov pribúdal, až nakoniec v štvrtom storočí už bolo významným fenoménom, aj keď stále dosť diverzným.

V rímskej ríši bolo kresťanstvo vnímané ako ďalší nechutný primitívny východný kult⁴. Niekedy boli kresťania prenasledovaní, najmä vtedy keď sa odmietali zúčastňovať alebo priamo narúšali tradičné rituály. V roku 303 začal cisár Dioklecián (ktorý po 50 rokoch politického chaosu konečne úspešne dal do poriadku ríšu) systematické prenasledovanie kresťanov. Toto trvalo niekoľko rokov v závislosti od lokality. Oficiálne sa prenasledovanie skončilo v roku 311⁵. V nasledujucich rokoch sa postupne k moci prebojoval Konštanín, ktorý ako prvý cisár uznal kresťanstvo. Zároveň takto vznikla snaha zjednotiť rôzne sekty kresťanstva, pod jeden hierarchický celok.

Preto bol zvolaný známy Nícejský kongres, ktorý formuloval tzv. Nícejskú vieru v trojjediného boha⁶. Tá hovorí približne niečo v zmysle že Boh, Ježiš Kristus, a Duch Svätý sú tri rôzne manifestácie jednej entity. Následne sa začal hon na skupiny ktoré tomuto výkladu biblie oponovali – v tomto období to bol najmä takzvaný Arianizmus, ktorý tvrdil že Ježiš bol nezávislá entita od Boha.

Od tohoto obdobia cisári vydávali dekréty, ktoré boli neskôr zozbierané do zákonníka Corpus Juris Civilis. Bolo pre mňa veľmi zaujímavé pozrieť sa na prvé štyri dekréty, o ktorých sa dá predpokladať že boli teda považované aj za jedny z najdôležitejších. Text zákonníku som čerpal z anglického prekladu od Rogera H. Bluma⁷.

Cisári Gracián, Valentinián a Teodózius ľudu Konštantínopolu

Želáme si, aby všetky národy, ktoré patria pod umiernenú vládu našej Zhovievasti, praktikovali to náboženstvo, ktoré bolo donesené svätým Petrom Rímskemu ľudu, tak ako to ukazujú články viery predstavené ním a predané až nám. To náboženstvo, ktoré, ako je jasné, je teraz nasledované kňazom Damazusom, a Petrom, biskupom Alexandrie, mužom apoštolskej svätosti. To znamená, že podľa apoštolskej kázne a učenia evanjelistov, by sme mali veriť v jedného Bohaotca syna a Ducha Svätého⁸, všetkých v rovnakej sláve, ako vo Svätú Trojicu. Rozkazujeme všetkým ktorí prijímajú tento zákon používať meno Katolícki Kresťania, a vyhlasujeme že všetci ostatní, považujúc ich za šialené a hlúpe osoby, nesúce hanbu ich heretických dogiem, majú byť potrestaní vprvomrade božou pomstou, a v druhom rade vplyvom našej moci, ktorú sme obdržali ako boží dar.

Thessaloniki, 27 február 380

V prvom dekréte sa dozvedáme že ľudia ktorí odmietli Nícejskú verziu kresťanstva sa majú považovať za hlúpych a šialených, a že budú trestaní okrem “božej pomsty” aj štátnou mocou. Poďme na druhý dekrét.

Tí istí Eutropiovi, prétorianskému prefektovi

Heretikom by nemala byť povolená žiadna možnosť vyznávať záhady, ani možnosť konať šialenosti tvrdohlavej mysle. Všetkým sa dáva na pozornosť, že žiadne privilégium získané zradnými dekrétmi takými ľuďmi nieje platné. Davom heretikov musí byť znemožnené nezákonné stretávanie sa. Meno jediného a najvyššieho Boha musí byť uctievané všade. Nícejská viera, ktorá nám bola už dávno odovzdaná našimi staršími, a potvrdená svedectvami a vyhláseniami svätého náboženstva, musí byť neochvejne nasledovaná. Ďalej, za nasledovníka Nícejskej viery a skutočného člena Katolíckeho Náboženstva má byť považovaná taká osoba, ktorá uznáva pod jedným menom všemocného Boha, Krista syna, Boha Boha⁹, svetlo svetla. Osoba, ktorá odmietaním neznesväcuje Ducha Svätého v ktorého dúfame a ktorého dostávame, od veľkého Tvorcu všetkého, v ktorého cez ducha nemennej viery žije nedeliteľná substancia nenarušenej trojjedinosti, ktorá je skutočnými veriacimi volaná “ousia”. Toto je to, čo s istotou schvaľujeme, aby všetci vyznávali. Osoby, ktoré sa tomuto nepodriaďia, musia prestať falošne používať meno ktoré nepatrí im, ale len pravému náboženstvu, a musia sa nechať označiť ich otvorenými zločinmi. Majú sa vyhýbať prahu všetkých kostolov, pretože zakazujeme všetkým neveriacim akékoľvek stretávanie sa v ktoromkoľvek meste. Ak sa udejú nejaké nepokoje, tak po upokojení budú zúčastnení vyhostení z mestských hradieb, aby Katolícke cirkvy¹⁰ celého sveta mohli byť vrátené ortodoxným biskupom, ktorí akceptujú Nícejskú Vieru.

Konštantínopol, 10 január 381

Tu možno treba najprv objasniť niekoľko pojmov. Prétoriánsky prefekt, ktorému je tento dekrét adresovaný, bol v tom období niečo ako najvyššie postavená osoba výkonnej moci.

Heretik bolo označenie kresťana, ktorý vyznával niektorú inú formu kresťanstva než Nícejskú.

Pojem Záhady pochádza z tzv. Záhadných Náboženstiev, ktoré boli populárne v Rímskej ríši. Tieto tvrili že im bolo vyjavené nejake tajomstvo, ale poznať ho mohol iba ten kto sa stal členom cez nejaký zavsäcovací rituál. Existujú náznaky že aj ranné kresťanstvo obsahovalo takéto prvky¹¹. V dnešnej dobe je takýmto “náboženstvom” napríklad Scientológia, ktorej členovia platia za to že postupujú po úrovniach a dozvedajú sa stále viac šokujúce (a stále viac šialené) “pravdy”.

Ale vráťme sa naspäť k druhému dekrétu. Dozvedáme sa tu, že všetci museli vyznávať len Nícejskú verziu kresťansva. Kresťania ktorí uznávali inú formu kresťanstva než Nícejskú, mali mať zakázaný vstup do kostolov a stretávanie sa. V prípade nejakých verejných nepokojov (roztržky medzi priaznivcami rôznych náboženstiev, alebo rôznych siekt toho istého náboženstva boli bežnou vecou), mali byť zúčastnení neortodoxní kresťania vyhostení z mesta.

Cisári Teodózius a Valentinián Hormisádovi, prétorianskému prefektovi

1. Vyhlasujeme že všetko čo Porfýrius, vedený svojou šialenosťou, alebo ktokoľvek iný, napísal proti vyznaniu Kresťanstov, u kohokoľvek nájdené, musí byť spálené. Pretože nechceme aby sa žiadne písomnosti, ktoré by mohli vyprovokovať Boží hnev a uraziť ľudskú myseľ, vôbec dostali medzi ľudské vedomosti.

2. Takisto vyhlasujeme, že biskupi alebo kňazi, ktorí prijímajú vieru Nestória, alebo nasledujú jeho zvrátené doktríny, budú, ak sú biskupi alebo kňazi, vylúčení zo Svätej Cirkvy. Ak sú to svetské osoby, budú prekliati, a ortodoxné osoby, ktoré by tak chceli a sú v súlade s našou nábožnou legislatívou, ich môžu udať a obviniť bez strachu že im samým bude uškodené.

3. Navyše, keďže sa do našich uší dostalo že niektoré osoby napísali a publikovali nesúhlasné doktríny, ktoré niesú v úplnom súhlase s ortodoxnou vierou vyloženou svätým koncilom svätých otcov veľkej Alexandrie, prikazujeme také knihy, či už boli napísané dávno alebo teraz, najmä však tie od Nestória, spáliť a úplne zničiť, aby ich nikto nemohol spoznať. Osoby ktoré budú aj naďalej mať a čítať také knihy, budú potrestané smrťou. Navyše, nikto nebude mať dovolené, ako už bolo povedané, vyznávať alebo učiť akúkoľvek vieru okrem tej vyloženej v Nícei a Efeze.

Konštantínopol, 16 február 448

Prvá časť je zameraná voči Porfýriovi. Porfýrius bol neoplatonistický filozof, ktorý žil približne v rokoch 233-309 nl. Vrámci svojich diel napísal aj kritiku kresťanstva. Neskôr keď sa kresťania dostali k moci rozkázali spáliť jeho knihy, a takisto aj knihy kohokoľvek iného kto písal čokoľvek voči kresťanstvu¹².

Druhá časť je zameraná voči Nestóriovi. Nestórius bol arcibiskup v Konštantínopole, ktorý sa s ortodoxnými katolíckymi kresťanmi nezhodol v názore na podstatu Krista. Tvrdil že Kristus mal v sebe dve esencie: ľudskú a božskú. Taktiež odmietol vtedy zaužívaný pojem “Matka boha” a namiesto toho používal “Matka Ježiša”, lebo tvrdil že Mária bola matkou len ľudskej esencie, pretože boh nemôže mať matku, tobôž nie človeka. Jeho nasledovníci sa odtrhli od ortodoxných kresťanov a táto sekta kresťanstva doteraz existuje, známa aj ako “nestoriáni”. Podľa Teodózia II a Valentiniána III sú “znepriatelení” alebo “preklati” (angl. “anathematized”), a ľudia ich majú udávať bez toho aby sa museli obávať nepriaznivých následkov.

Tretia časť hromadne odsudzuje všetky ďalšie frakcie kresťanstva, ktoré nesúhlasia s Nícejskou vierou, zakazuje ich učiť, prikazuje všetky ich knihy spáliť, a všetkých ľudí ktorí ich budú naďalej prechovávať zabiť.

Cisár Marcián Pahádiovi, prétorianskému prefektovi

1. Žiadny kňaz ani osoba v službách ríše, ani nikto ďalší iného postavenia, nebude odteraz diskutovať Kresťanstvo pred zíjdeným davom schopnom počúvať, hladajúc tak možnosť vyvolať rozruch a nelojalitu. Ktokoľvek skúsi narušiť a diskutovať otázky už vyriešené a odložené, urazí súdnosť náboženskej Synody Chalkédónu, keďže sa vie, že rozhodnutia biskupov na náš rozkaz zijdených v Chalkédóne, týkajúce sa kresťnskej viery, sú v súlade s apoštolskými vyjaveniami a dekrétmi 318tich a 150tich svätých otcov (v Nícei a Konštantínopole)

2. Trest neminie tých ktorí neuposlúchnu tento zákon, pretože nielen konajú v rozpore s pravdivo vyloženou vieriou, ale tiež takým konfliktom znesväcujú úctyhodné tajomstvá pred Židmi a Pohanmi. Preto, ak si kňaz dovolí verejne diskutovať náboženstvo, bude vylúčený z cirkvy. Ak je v službách ríše, bude zbavený služby. Všetci ostatní vynní z takého zločinu, ak sú slobodní [nie otroci], budú vyhnaní z tohoto svätého mesta, a budú vystavení zaslúženému trestu. Ak sú otroci, bude na nich uvalený najvyšší trest.

Konštantínopol, 7 február 452

Štvrtý dekrét zakazuje akúkoľvek verejnú diskusiu kresťanstva, a určuje tresty za tento “zločin”: vylúčenie z cirkvi pre kňaza, vyhnanectvo pre slobodných ľudí, a smrť pre otrokov.

Zhrnutie

Z týchto dokumentov vidíme ako bezohľadne chceli kresťanskí cisári potláčať každý nesúhlasiaci názor, a akým spôsobom katolícki kresťania získali svoju tisícročnú vládu.

Treba však upozorniť že tieto dekréty neboli ekvivalentné dnešným zákonom. Aj keď zákon to umožňoval, pohanské náboženstvá ani “heretickí” kresťania neboli potlačení okamžite, jednalo sa o dlhodobý proces. Niektoré nekatolícke kresťanské sekty prežili až dodnes, najmä na východe ríše, kde bola moc cisárova obmedzená.

Ešte treba pripomenúť že, ako sa to stáva, “víťaz prepísal dejiny”, a až do 30 rokov 20teho storočia všeobecne panoval názor že katolícke kresťanstvo bolo “ortodoxné” od začiatku, s tým že občas sa nejaká skupinka utrhla. Až kniha Ortodoxia a herésia v rannom kresťanstve nemeckého autora Waltera Bauera narušila túto predstavu a ukázala že v rannom kresťanstve žiadny “ortodoxný” smer nebol¹³.

Zdroje a poznámky

¹ Docetizmus, http://en.wikipedia.org/wiki/Docetism

² Takéto je vyznenie aj Evanjelia podľa Marka. Smer sa nazýval Adopcionizmus: http://en.wikipedia.org/wiki/Adoptionism

³ Marciónizmus, http://en.wikipedia.org/wiki/Marcionism

⁴ Napríklad najstaršia zachovaná Rímska zmienka o kresťanstve, list Plíniusa Mladšieho (111-113), ukazuje pohľad Rimanov na kresťanstvo: http://www.earlychristianwritings.com/text/pliny.html"

⁵ Cisár Galérius vydal Edikt o tolerancii: http://www.fordham.edu/halsall/source/edict-milan.html

⁶ Nícejský koncil formuloval tzv. Nícejskú vieru: http://www.newadvent.org/fathers/3801.htm

Dochované písomné zmienky o tomto koncile nájdete zozbierané na stránkach Rogera Pearsa: http://www.tertullian.org/rpearse/nicaea.html

⁷ Roger H. Blume – Annotated Justinian Code. http://uwacadweb.uwyo.edu/blume&justinian/

Priamy odkaz na prvú kapitolu prvej knihy, kde sa spomínané texty nachádzajú: http://uwacadweb.uwyo.edu/blume&justinian/Book%201PDF/Book%201-1.pdf

Texty som prekladal z angličtiny pomerne voľne, aby bol preklad čo najzrozumiteľnejší. Aj tak to bolo miestami o držku a preklad nieje extra kvalitný. Doporučujem si prečítať aj anglický (alebo ideálne latinský) text.

⁸ “Godhead of son and Holy Spirit”

⁹ “God of god”

¹⁰ “Katolícke cirkvy” môže znamenať aj “Katolícke kostoly”, v angličtine sa pre obidve používa to isté slovo.

¹¹ Napríklad novoobjavený list Klementa z Alexandrie spomína okrem Evanjelia podľa Marka aj Tajné Evanjelium podľa Marka: http://www.earlychristianwritings.com/secretmark.html

Takisto známy kresťanský apologetik (obhajca kresťanstva) Origén vo svojom diele priznáva, že niektoré doktríny vtedajšieho kresťanstva boli veriacim odhalené až po určitom čase: Origen – Contra Celsus, kniha 1, kapitola 7: http://www.newadvent.org/fathers/04161.htm

¹² O Porfýriovi: http://plato.stanford.edu/entries/porphyry/

Jeho kritika kresťanstva, dielo Adversus Christianos sa nám nedochovalo, avšak je možné podľa citácii zrekonštruovať aspoň jeho časť: http://thriceholy.net/Texts/Adverse.html

¹³ Walter Bauer: Orthodoxy and Heresy in Earliest Christianity. ISBN 0-8006-1363-5. http://ccat.sas.upenn.ed2u/~humm/Resources/Bauer/