Často počúvam tvrdenia že existencia a život Ježiša Krista je historicky kvalitne doložený aj mimo Biblie. Po preštudovaní existujúcich historických zdrojov mimo Biblie, som ale zistil že situácia je úplne iná.

Týmto článkom chcem vymenovať ponúkané nebiblické historické zdroje k osobe Ježiša, ku každému spomenúť argumenty za a proti, a ukázať aká je naozaj situácia ohľadne jeho osoby.

Stručná história kresťanstva

Najprv opíšem v skratke históriu kresťanstva zo sekulárneho hladiska (tzn. že z pohľadu nezávisle od náboženstiev, nie podľa interpretácie niektorého konkrétneho náboženstva).

Prvé historické záznamy o kresťanoch sa začínaju objavovať začiatkom druhého storočia nášho letopočtu v Gréckej a Rímskej časti Rímskej ríše. Je evidentné že už v polovici prvého storočia táto skupina nejaký čas existovala ako sekta Judaizmu, a významne sa rozšírila po páde Jeruzalema v roku 70. V tomto období, keď boli Židia a Judaizmus prenasledovaní, sa aj začali silnejšie prejavovať snahy dištancovať sa od nepopulárneho Judaizmu, a viacej sa prikláňať k gréckym myšlienkam. Kresťanstvo sa rozširovalo hlavne medzi chudobnou a nevzdelanou časťou obyvateľstva, a odsudzovalo grécky intelektualizmus³¹. V polovici druhého storočia už bolo podchytené a dostatočne rozšírené na to aby sa o ňom zachovali zmienky v historických prameňoch.

V tomto období existuje veľa “siekt” kresťanstva, ktorých názory sa významne líšia, a ktoré medzi sebou súperia. Jedným z hlavných sporov je podstata Ježiša: či bol skutočná bytosť z mäsa a kostí alebo len duch, či zostúpil na zem alebo sa narodil, či bol boží syn alebo len človek vyvolený bohom, či bol všemocný, atď. Tieto sekty medzi sebou viedli veľa teologických sporov, a navzájom sa obviňovali z prepisovania a opravovania svojich verzii svätého písma aby získali teologickú výhodu a chránili sa pred argumentami druhých strán²³. Postupne pomaly v kresťanstve začal prevládať jeden z týchto myšlienkových smerov, tzv. “katolicizmus”. Dialo sa to ale pomaly a o skutočnej ortodoxii sa však ešte niekoľko sto rokov nedá hovoriť¹⁵.

Zdokumentované počiatky kresťanstva niesú v hebrejsky hovoriacich Galilei a Judei, kde sa odohrávajú evanjelia. Prvými centrami kresťanstva boli grécke mestá Antioch, Alexandria, Efezus, atď. Nová Zmluva je písaná v gréčtine, a pri textoch hovoriacich o udalostiach ktoré sa mali odohrať v hebrejskej časti rímskej ríše, je niekedy problém priradiť ku gréckemu výrazu hebrejský ekvivalent.

Do kresťanstva už od jeho vzniku významne prenikajú koncepty gréckych filozofii (existencia diabla, boj dobra a zla, peklo, duša, posmrtný život a odpor k pozemským veciam, atď). Kresťanstvo, najmä niektoré sekty, obsahovali prvky vtedy populárnych “záhadných náboženstviev” (mystery religion), ktoré tvrdili že im bolo vyjavené tajné proroctvo, a mohli ho poznať len ľudia, ktorí vstúpili do tohoto náboženstva a prešli zasvecovacím rituálom¹⁴⁵⁵.

Kresťania boli veľmi skoro od svojho vzniku prenasledovaní. Zaujímavé je opýtať sa prečo, keďže sa vie že Rím bol celkom tolerantný voči množstvu rôznych náboženstiev, ktoré nevnímal ako navzájom konfliktné. Kresťania boli často “netolerantní” voči ostatným náboženstvám a filozofiam, a v súvislosti s týmto údajne často vyvolávali výtržnosti, alebo sa odmietali zúčastňovať na tradičných rituáloch. Pre Rimanov bolo uctievanie svojich bohov tradíciou a zárukou úspechu, preto často dosť kruto prenasledovali ľudí, ktorí im toto uctievanie “kazili”. Stále však prenasledovali jednotlivcov, nie kresťanstvo ako celok. Kresťanov v tom čase napríklad nazývali aj “ateistami”.⁶

Začiatkom štvrtého storočia (rok 303) cisár Dioklecián začal prvé (a posledné) systematické prenasledovanie. Po prvý krát sa začali spalovať kresťanské texty, a nastalo hromadné vraždenie kresťanov ktorí sa odmietli vzdať svojej viery. Toto trvalo v závislosti od regiónu niekoľko rokov, všeobecne na západe bolo prenasledovanie menej intenzívne a kratšie ako na východe ríše.⁶

Práve na západe sa chopil šance budúci cisár Konštantín, ktorý sa vyhlásil za “ochrancu kresťanov”, a postupne sa prebojoval k moci. V roku 313 vydal známy Milánsky Edikt, ktorý kresťanov zrovnoprávnil a vrátil im majetky. Tento dokument mal viacmenej symbolický charakter, lebo prenasledovanie kresťanov v tom čase už prestalo. Za jeho vlády a vlády ďalších cisárov sa kresťania dostali k moci a následne sa začalo postupné zakazovanie (a často aj krvavé potláčanie) všetkého čo odporovalo kresťanským myšlienkam, vrátane náboženstiev, filozofii, vedy²⁴²⁵²⁶, a podľa niektorých aj hygieny, medicíny a vzdelania⁵.

Historické dôkazy existencie Ježiša

Jozefus

Jozefus bol židovským historikom, ktorý po židovskej vzbure proti Rímu (70 nášho letopočtu) pre rimanov písal o histórii židov. V jeho Židovskej Histórii je Ježiš spomínaný na dvoch miestach. Dielo bolo napísane v gréčtine roku 93 nášho letopočtu. Najstaršia zachovaná kópia v gréčtine je z 9teho alebo 10teho storočia, z kresťanských zdrojov. Okrem nej je časť diela zachovaná v citátoch starších autorov.⁸ Existuje aj ruská kópia z 15teho storočia, ktorá sa od týchto kópii dosť výrazne odlišuje⁵³.

Prvá pasáž ohľadne Ježiša, tzv. “Testimonium Flavianum”⁷ (Môj voľný preklad z angličtiny):

V tom čase žil Ježiš, múdry človek, ak ho vôbec môžeme nazývať človekom. Pretože on konal zázraky a bol učitelom tých, ktorí s radosťou prijímali pravdu. Presvedčil veľa židov a grékov. Bol mesiáš [Kristus]. Keď ho naša vrchnosť obvinila, Pilát ho odsúdil na ukrižovanie, ale tí čo ho milovali na ňho nezabudli. Na tretí deň sa objavil vzkriesený. Tak to proroci predpovedali, spolu s tisicmi dalsich veci. Skupina Kresťanov, pomenovanych po ňom, existuje doteraz.

Tento text je takmer univerzálne považovaný za nepravý, ako v sekulárnych kruhoch, tak medzi kresťanmi. Niektorí kresťania tvrdia že hlavný obsah textu je pôvodný, len bol neskôr zveličený. Odporcovia historického Ježiša ponúkajú možnosť že text je sfalšovaný kompletne, alebo tvrdia že akonáhle pripustíme že text bol falšovaný, nedá sa už viac povedať čo obsahoval pôvodne.

Kým sa dostaneme k tomuto sporu, treba si ujasniť prečo je text považovaný za nepravý. Dôvod je zjavný, text je evidentne napísaný niekým, kto bol Kresťan. Vieme že Jozefus nebol Kresťan, a teda by text takto určite nenapísal. Len ťažko dnes nájdeme niekoho kto by text považoval za úplne pravý.

Nasleduje otázka či text je aspoň čiastočne pravý, alebo úplne sfalšovaný. Existujú indície napovedajúce že text je čiastočne pravý:

Úvodná fráza “V tom čase” je typická pre Jozefusa. Ako odpoveď voči tomuto argumentu slúži to, že “falšovateľ” poznal Jozefusov štýl a skúsil ho napodbniť.

Pasáž “ak ho vôbec môžeme nazývať človekom” pôsobí ako neskoršie pridaná niekým, komu sa nepáčilo nazvanie ježiša človekom v časti “múdry človek”. Odpoveď na tento argument je, že sa mohlo jednať o viacnásobné falšovanie. Jedná sa už o dosť veľkú špekuláciu, avšak hypotéza o viacnásobnom falšovaní je podporovaná aj z kresťanských kruhov⁹.

Pasáž je zachovaná vo všetkých kópiach Jozefusa čo máme. Tento argument je však nepodstatný, pretože najstaršia kópia ktorú máme sa datuje do 10teho storočia.⁸

Našla sa arabská odvolávka na túto pasáž z 10teho storočia. Jej autor bol Agapius. Táto pasáž obsahuje menej zveličenú verziu, podľa ktorej “múdry muž” Ježiš umrel na kríži, potom údajne o 3 dni ožil, a preto možno bol mesiášom. Niektorí túto citáciu považujú za pôvodný text Jozefusa predtým ako bol zveličený kresťanmi. Proti tomuto tvrdeniu je fakt, že Agapius evidentne citoval z pamäti, pretože aj názov diela uvádza nesprávne. Odporcovia tejto teórie Agapiusovu pasáž sa vysvetlujú tak, že je to už zveličená pasáž prispôsobená islamistickej interpretácii Ježiša. Je isté že Agapius do textu zasahoval (pretože text obsahuje očividne moslimské názory), a je pravdepodobné že Agapius pracoval s verziou do ktorej už bolo zasahované kresťanmi (keďže pôvodný text už obsahoval pasáže o zmŕtvychvstaní a o mesiášovi, ktoré sa všeobecne považujú za nepravé). [TODO]

Indície že text je kompletne neskôr pridaný:

Tento text sa nachádza mimo kontextu okolitého textu. Prerušuje rozprávanie, ktoré za týmto odstavcom pokračuje. Odstavec je kľudne možné odstrániť a súvislosť textu zostane neporušená.
Jozefus okrem dvoch spomínaných textov nikdy nenapísal o Ježišovi nič iné.
Text je na Jozefusa krátky v porovnaní s ostatným textom ohľadne “falošných prorokov”, napríklad známeho Jána Krstiteľa (o ňom napísal približne dva razy toľko).⁵⁴
Pasáž, ktorá by aj v nezveličenej verzii bola stále dosť významná (pojednáva o vzniku sekty ktorá sa ešte stále rozširuje), nieje spomenutá v obsahu diela.
Fráza “až do dnešného dňa” podľa niektorých naznačuje že text bol písaný oveľa neskôr ako písal Jozefus (60 rokov po týchto udalostiach).
Fráza “Skupina Kresťanov, pomenovných po ňom” podľa niektorých dáva zmysel len v súvislosti s evidentne zveličeným tvrdením “bol Kristus” (slovo Kristus znamená v pôvodnej hebrejčine mesiáš). Odporcovia tohoto argumentu poukazujú že pri dostatočne známych osobách Jozefus nemal potrebu explicitne uviesť osobu podľa ktorej sú veci pomenované. Tu však vystupuje problém že ak bol Ježiš Kristus taký známy, prečo o ňom nikto nenapísal viac. Ďalšou špekuláciou je, že fráza “bol Kristus” pôvodne bola “hovorí sa že bol Kristus/Mesiáš”.
Existuje niekoľko citátov Jozefusa z kresťanských zdrojov, ale nikto až do štvrtého storočia nespomína túto pasáž, aj keď by mu argumentačne prišla vhod. Najdôležitejším príkladom tohoto je apologetik Origén, ktorý dielo Jozefusa dobre poznal, a citoval aj oveľa menej presvedčivú druhú údajnú zmienku o Ježišovi od Jozefusa, a tvrdil že Jozefus neveril že Ježiš bol mesiáš²⁷. Často sa však uvádza že Jozefus bol obšírne citovaný mnohými kresťanskými apologetikmi pred Eusébium, čo už nieje pravda, Origén je jediný, ktorý ho takto obšírne citoval²².
Text sa prvý krát ako citácia objavuje v štvrtom storočí u kresťanského apologetika Eusébia. Eusébius je známy aj tým že obhajoval použitie klamstva, ako “lieku” pre neveriacich¹. Eusébius viedol s inými kresťanskými apologetikmi hádku, v ktorej ako jeden z mála tvrdil že ježiš bol “múdry muž”. Navyše niektoré frázy požité v tejto pasáži sú doslovne používané aj Eusébiom, ale Jozefus ich takto nepoužíva. Preto niektorí predpokladajú že táto pasáž pochádza kompletne od Eusébia. Hlavným zástancom tohoto tvrdenia je historik Ken Olson².

Pôvodná verzia textu sa už zrejme neobjaví, a teda nebudeme poznať pravdu naisto.

Druhý citát:

[…] tak zvolal súd [Sanhedrim], a predviedol pred nich brata Ježišovho, ktorý bol nazývaný Kristus, ktorého meno bolo Jakub, a niekoľkých ďalších.

V prvom rade si tu treba povedať niečo o slovíčkach:

Slovenské Ježiš je preklad gréckeho “Ieosus”. Tradične sa toto meno priraďuje k Hebrejskému “Jošua”, čo bolo v tom období jedno z najrozšírenejších hebrejských mien. Ani toto priradenie však nieje také jednoznačné³. Len v samotnej biblii je spomínaných niekoľko Jošuov. Meno znamená “Jehova [Jahveh] zachraňuje (dáva, spasí)”. Jozefus píše grécky, a teda používa grécku verziu mena, “Ieosus”¹⁰.
Slovenské Kristus je z gréckeho slova christos (pomazaný), ktoré sa tradične priraďuje hebrejskému “Mashiach” (mesiáš, “pomazaný bohom”). Pôvod slova kresťan v slove Kristus a pomenovanie Ježiša “Christos” ale tiež nieje také jednoznačné ako by sa mohlo zdať⁴³⁸³⁹⁴⁰. Pomazanie bol rituál ktorý sa aplikoval na kráľov alebo kňazov, na dnešné pomery by sme to mohli preložiť ako “vysvätený”. V biblii je spomínaných viacero “pomazaných”. Až v novom zákone sa tento titul aplikuje výlučne na toho “nášho” Ježiša/Jošuu.
Jakub bolo takisto v tej dobe bežné meno⁵⁷

Takže náš text je teda rovnako dobre preložený takto:

[…] tak zvolal súd, a predviedol pred nich brata Jošuovho, ktorý bol nazývaný Pomazaný, ktorého meno bolo Jakub, a niekoľkých ďalších.

Viacnásobné určenie pôvodu (“brat Jošuu, ktorý bol nazývaný pomazaný, ktorého
meno bolo Jakub”) je trochu nezvyčajná vetná konštrukcia, aj keď gramaticky v poriadku. Navyše určenie pôvodu podľa brata je úplne netypické⁵⁶. Text je kvôli nej nejednoznačný, ale hlavne to ponúka možnosť že časť “ktorý bol nazývaný pomazaný” bola neskôr vložená. Nakoľko je toto vysvetlenie pravdivé nevieme, ale je to jedna z možností ktoré treba skúmať.

Máme teda niekoľko možností ako tento text interpretovať:

text je kompletne autentický a hovorí o “našom” Ježišovi/Jošuovi
text je kompletne autentický, ale hovorí o inom Jošuovi.
text nieje autentický, bol sfalšovaný alebo chybne prepísaný.

Pozrime sa na prvú možnosť: text je autentický a hovorí o Ježišovi Kristovi z Nazaretu. Táto možnosť sa zdá byť menej pravdepodobná než na prvý pohľad, keď sa na text pozrieme v kontexte. V texte sa píše o tom, že kňaz Ananus zneužíval svoju moc, a neprávom odsúdil Jakuba a ďalších na smrť a ľudia sa sťažovali kráľovi Herodovi (Herod Agrippa II, 27-100). Tento dej sa odohráva niekedy medzi rokmi 60 – 66 n.l., čiže 20-30 rokov po údajnej smrti Ježiša. Samotný príbeh bol napísaný ešte o 30 rokov neskôr, a preto je čudné aby Jozefus použil na identifikáciu osoby jeho 50-80 rokov mŕtveho brata, ktorý bol kedysi popravený ako bežný zločinec.

Bežné kresťanské vysvetlenie je, že sa jedná o Jakuba, ktorý je podľa niektorých kníh biblie Ježišovým bratom. Niektorí evanjelici možnosť že Ježiš mal brata pripúšťajú. Katolíkom sa nepáči možnosť že by “panna” Mária mala neskôr s Jozefom sex, a Jakuba považujú len za Ježišovho príbuzného²⁸.

Podľa niektorých teda Jozefus údajne identifikoval Jakuba podľa jeho “slávneho” brata Ježiša. Navyše slovosled pasáže spomína Ježiša ako prvého, čím mu prikladá väčšiu dôležitosť a pôsobí akoby Ježiš mal byť všeobecne známy. Problém pri tomto vysvetlení je, že ak Jozefus poznal Ježiša Krista ako slávnu osobnosť, je o to čudnejšie prečo o ňom ani o jeho nasledovníkoch Jozefus nič okrem spomínaných dvoch sporných odstavcov nenapísal (rovnako ako všetci historici z prvého storočia).

Druhá možnosť je že text hovorí o inom Pomazanom/Vysvetenom Jošuovi. O pár viet ďalej v texte je zase spomínaný nejaký Ježiš/Jošua, ale tentokrát je už jasne udané meno jeho otca: Damneus. Z textu nieje jednoznačne jasné či sa jedná o toho istého Jošuu/Ježiša ako predtým, alebo nie.

Tretia možnosť je že text “ktorý bol nazývaný Kristus” bol neskoršie vložený. Pokial čítame pasáž bez neho, tak text pôsobí prirodzenejšie, a obidva razy očividne hovoria o tom istom Ježišovi/Jošuovi, synovi Damneusa. Takéto vloženie textu by nebolo nič ojedinelé. Učenci si pri štúdiu robili poznámky “za okraj”, v ktorých upresňovali nejasnosti v texte, a tieto sa často pri prepise zakomponovali do pôvodného textu.

Mohlo sa stať že niektorý učenec zbadal meno Ježiš ktorý mal brata Jakuba, a preto si spravil poznámku (z jeho pohľadu upresnenie textu) že sa jednalo o Ježisa Krista. Poprípade učenec zbadal iba meno Jakub a spojil si ho s kresťanským Jakubom. Neskôr pri prepise bola táto poznámka/upresnenie zakomponovaná do textu. Je to špekulácia ktorá dokáže veľmi jednoducho vysvetliť nejasnosti v texte. Voči tejto hypotéze však stojí fakt, že pasáž bola citovaná už Origénom v treťom storočí²⁷, čiže by sa muselo jednať o pomerne skoré falšovanie.

Jozefus určite nieje takým “kvalitným dôkazom Ježiša ako historickej osobnosti” ako ho niektoré kresťanské zdroje radi prezentujú. Okolo jeho dvoch údajných zmienok o Ježišovi je stále príliš veľa problémov a nejasností (potvrdené falšovanie, podozrivo krátka zmienka vzhľadom na dôležitosť obsahu, necitované až po Eusébia a podozrivá podobnosť s Eusébiovými argumentami, atď).

Viac o Jozefusovi: http://www.earlychristianwritings.com/testimonium.html

Plínus mladší

Gaius Plinius Caecilius Secundus bol rímsky štátnik a spisovateľ. V jednom jeho liste cisárovi Trajánovi, z obdobia okolo roku 110 nl., keď bol guvernérom na severe dnešného Turecka, spomína prenasledovanie kresťanov.

Úplný preklad daného listu, z anglickej verzie¹¹:

Je mojim zvykom, pane, predkladať ti všetky veci, o ktorých pochybujem. Lebo kto môže lepšie spravovať moju váhavosť, alebo poučovať nevedomosť? Nikdy som nebol prítomný pri výsluchoch kresťanov. Neviem teda, aké prečiny a do akej miery bývajú trestané alebo vyšetrované. Bol som na pochybách, či mám robiť rozdiely kvôli veku, alebo postupovať voči veľmi mladým a dospelejším rovnako; či mám odpustiť na základe zrieknutia [pokánia], alebo, ak niekto bol už raz kresťanom, nepomôže mu zrieknuť sa toho; či aj meno samotné, bez prečinu, alebo len prečiny spojené s týmto menom sa majú trestať.

Medzitým som pri tých, ktorí mi boli udávaní ako kresťania, postupoval takto: Vypočúval som sa ich, či sú kresťania; tých ktorí sa priznali som vypočúval ešte druhý a tretí raz a pohrozil som sa im trestom; tých ktorí zotrvali som dal popraviť. Pretože nepochybujem o tom, že podstata ich viery, tvrdošijnosť a neústupčivosť, si určite trest zasluhuje. Boli aj ďalší posadnutí touto hlúposťou, ale pretože boli Rímsky občania, rozkázal som ich previezť do Ríma.

Čoskoro sa rozšírili obvinenia, ako sa to zvyčajne stáva, pretože popravy [proceedings] prebiehali, a stalo sa niekoľko incidentov. Bol zverejnený anonymný dokument obsahujúci mená mnohých osôb. Tí, ktorí popreli že sú alebo boli kresťanmi, vyznali bohov mnou diktovanými slovami, vyriekli modlitbu s kadidlom a vínom pred tvojim obrazom, ktorý som prikázal kvôli tomuto tomuto doniesť spolu so sochami bohov, a k tomu prekliali Krista (k čomu, hovorí sa, sa nedá žiaden kresťan donútiť), tých som prepustil. Ostatní menovaní informátorom povedali sú kresťania, ale hneď nato to popreli s tým, že už prestali byť, niektorí pred tromi rokmi, iní pred mnoho rokmi, niektorí až pred 25 rokmi. Všetci vzývali tvoj obraz a sochy bohov, a prekliali Krista.

Tvrdili ale, že podstata ich zlyhania alebo omylu bola v tom, že mali obyčaj sa schádzať v stanovený deň pred západom slnka a spievať oslavné piesne Kristovi ako bohu, a zaväzovať sa prísahou, nie k zločinu, ale že nebudú klamať, kradnúť, smilniť, že nezradia vieru, a ani ju neopustia keď budú k tomu nútení. Po vykonaní tohoto bolo ich zvykom sa rozísť a znovu zísť k zjedeniu jedla – ale obyčajného a nevinného jedla. Dokonca aj toto, ako tvrdili, prestali robiť po tom ako som vydal edikt, ktorým som, podľa tvojich inštrukcii, zakazoval politické stretávanie. Podľa tohoto som považoval za nevyhnutné zistiť pravdu mučením dvoch žien ktoré boli nazývané slúžkami [mníškami, význam pre toto obdobie je nejasný. angl. Deaconess]. Ale neobjavil som nič nové, okrem zvrátnej obrovskej poverčivosti.

Preto som odložil vyšetrovanie a obrátil sa k tebe o radu. Pretože vec považujem za tak dôležitú, aby som sa poradil s tebou, hlavne kvôli počtu tých, ktorých sa to týka. Pretože mnoho ľudí každého veku, hodnosti, a tiež obidvoch pohlaví sú a budú ohrození. Pretože táto mánia sa už rozšírila nielen do miest, ale aj do dedín a fariem. Ale zdá sa že je možné ju zastaviť a vyliečiť. Je celkom zrejmé že chrámy, ktoré boli takmer opustené, začínajú byť znovu frekventované, že zažité rituály, dlho ignorované, sa znovu obnovujú, a že odvšadial prichádzajú obetné zvieratá, pre ktoré sa doteraz našlo len veľmi málo kupcov. Takže je ľahké si predstaviť aké množstvo ľudí môže byť reformovaných ak sa im ponúkne príležitosť na pokánie.

Traján odpovedá:

Postupoval si správne, milý Plínius, pri vyšetrovaní tých, čo ti boli udaní za kresťanov. Pretože nieje možné stanoviť žiadne všeobecné pravidlo ktoré by slúžilo ako nejaký pevný štandard. Netreba ich vyhľadávať. Ak sú obžalovaní a vina je im dokázaná, nech sú potrestaní, s tým, že ktokoľvek poprie že je kresťan a naozaj to dokáže (to znamená, uctením našich bohov) aj napriek tomu že bol podozrivý, dostane odpustenie cez pokánie. Ale anonymné obvinenia nemajú v žiadnom súdnom stíhaní čo hľadať. Je to jednak nebezpečný precedens, a niejeto v duchu našej doby.

Ako vidieť, žiadny Ježiš tu nikde nieje spomínaný. Je tu spomínaný Kristus, ako bytosť ktorú uctievali, žiadna zmienka že by sa jednalo o božieho syna ktorý niekedy skutočne žil na svete. Čiže dôkaz historicity Ježiša tu nieje žiadny. Napriek tomu je ho však stále veľmi často vidieť ako argument na strane kresťanov v tejto debate, zase asi vo viere že čitateľ si fakty neoverí, ale uverí im lebo hovoria to čo chce aby bola pravda.

Odporcovia historického Ježiša tvrdia, že v počiatočných fázach kresťanstva bol Ježiš Kristus vnímaný ako čisto nebeská bytosť, a verzia o zostúpení na zem, a neskôr o pôrode z panny atď, vznikla až postupne. Takže ani im tento list nijako neodporuje. Môžeme teda povedať že list je pre debatu o historicite ježiša neutrálny.

Aj napriek tomu je tento list historicky veľmi zaujímavý. Dozvedáme sa že kresťanstvo bolo v tej dobe vnímané ako primitívna poverčivosť a nebezpečný
fanatizmus.

Dozvedáme sa tiež to, že Rím netoleroval otvorené prejavy kresťanstva a snažil sa kresťanov konvertovať na svoje náboženstvo. Nebolo to nič výnimočné, a kresťania sa zachovali tak isto (alebo až horšie) keď sa situácia o niekoľko storočí obrátila²⁵.

Zaujímavé je aj vyhlásenie cisára Trajána, že anynomné obvinenia nemajú v súdnom systéme čo hľadať, a niesú “v duchu doby”. Takýto prístup by určite uvítali ľudia prenasledovaní kresťanmi o pár sto až tisíc rokov neskôr³⁰.

Tacitus

Publius (alebo Gaius) Kornélius Tacitus bol rímsky senátor a historik. Okolo roku 115 napísal historické dielo Anály, v ktorom je spomenuté ukrižovanie Ježiša. Jedná sa o najlepší historický dôkaz Ježiša, aký máme.

Dielo sa nezachovalo celé. Spomínaná pasáž sa zachovala v prepise z 11teho storočia¹². Autor píše o tom že po vyhorení Ríma (rok 64) sa medzi ľudmi rozšírila klebeta že požiar bol založený na rozkaz Nera, ten chcel preniesť vinu na kresťanov, a začal ich krvavo prenasledovať.

Môj preklad¹³:

Následne, aby sa zbavil týchto dohadov, Nero preniesol vinu a uvalil najťažšie mučenia na skupinu nenávidenú pre ich odpornosti, ľudovo nazývanú Kresťania. Kristus, ktorý je pôvodcom tohoto mena, dostal najvyšší trest za vlády Tibéria, z rúk jedného nášho prokurátora Pontiusa Piláta. Nebezpečná poverčivosť, dočasne umlčaná, potom vypukla znovu, ale už nie len v Judei, zdroji zla, ale aj v Ríme, kde si všetky odporné a hanobné veci sveta nájdu svoje miesto a stanú sa populárne. Následne sa začali zatýkania všetkých ktorí boli uznaní vynními, a na základe informácii od nich bolo odsúdene obrovské množstvo ľudí, ani tak nie kvôli zapáleniu mesta, ale kvôli ich nenávisti voči ľudstvu.

Samotná autenticita diela Anály je spochybňovaná¹⁶, avšak táto hypotéza nieje akceptovaná a zdá sa byť nepravdivá¹².

Spochybňovaná je aj autenticita tejto pasáže¹⁷¹⁸. Argumenty za nepravosť tejto pasáže sa kryjú s argumentami za nepravdivosť pasáže. Tu uvádzam len argumenty za nepravosť, argumenty za nepravdivosť pasáže spomeniem neskôr:

Pasáž nieje citovaná kresťanskými autormi až do 15teho storočia (okrem zmienky od Suetonia Sekundusa, ktorú ešte spomenieme). Odpoveďou býva že žiadny kresťan by necitoval pasáž tak veľmi negatívnu voči kresťanstvu.

Klement z Alexandrie v 3ťom storočí, a Eusébius v 4tom storočí, spísali zoznam “pohanskej” literatúry spomínajucej ježiša, ale Tacita nespomenuli[TODO].

Tertulián dielo Tacita poznal, ale túto pasáž nespomenul.

Takmer žiaden iný historik v tejto súvislosti nespomínal Kresťanov. Iba Suetonius spomenul prenasledovanie kresťanov v súvislosti s Nerom (ale nie v súvislosti s požiarom).

Pasáž naznačuje že kresťania boli popravení, ale Suetonius uviedol že Nero nepoužíval trest smrti²⁰. Text ale explicitne nehovorí o treste smrti pre kresťanov, a nieje isté či sa toto Nerove pravidlo vzťahovalo na celé jeho vládnutie.

Je pravdepodobné že v roku 64 sa ešte kresťania nenazývali kresťanmi⁴.

V tomto období bolo kresťanstvo ešte len začínajúcou sektou Judaizmu, a je nepravdepodobné aby ich cisár rozoznal od židov.

Zvyčajne sa však pasáž pokladá za pravú. Argumenty za pravosť tejto pasáže:

Pasáž je veľmi negatívna voči kresťanstvu, a preto je nepravdepodobné že sa jedná o falšovanie kresťanmi.

Pasáž je napísaná rovnakým Tacitovským štýlom ako zvyšok diela.

Pasáž je dobre zasadená v okolitom kontexte a bez nej by sa narušila plynulosť diela.

Pasáž sa zachovala v pozmenenej forme u Sulpicia Severusa (piate storočie)²¹. Jej odporcovia preto ponúkajú možnosť že Suetóniova verzia je pôvodná, avšak odporuje tomu fakt že Sulpiciova verzia nezachováva Tacitovský štýl, jeden z hlavných dôkazov pravosti Tacitovej pasáže. Ak niekto vnášal Sulpiciovu verziu do Tacitusa, musel by ju prepísať do Tacitovského štýlu.

Spor sa ale najčastejšie odohráva o tom, či je táto pasáž pravdivá, resp. z akých zdrojov Tacitus čerpal. Odporcovia historického Ježiša tvrdia, že Tacitus získal túto informáciu od kresťanov, alebo z iných nespoľahlivých zdrojov:

Text hovorí o požiare ríma, a kresťania sú tu len spomenutí. Zmienka o tom ako vzniklo ich pomenovanie je teda veľmi okrajová a len veľmi nepriamo súvisí s obsahom textu. Preto je možné že Tacitus jej nevenoval príliš veľkú pozornosť, a iba zopakoval všeobecne rozšírenú verziu bez toho aby
si ju overil.

V roku 64 takmer určite nebolo v Ríme “obrovské množstvo” kresťanov. Zástancovia pravdivosti tejto pasáže hovoria že pojem “obrovské množstvo” (angl. multitude) mohol v tomto kontexte označovať aj niekoľko desiatok až stoviek, odporcovia hovoria že je to nepravdepodobné. Ďalšia interpretácia je že text hovorí o tom že veľká časť z udaných kresťanov bola odsúdená, tj. hovorí o pomere a neudáva absolútne číslo⁵².

Je nepravdepodobné že by sa Nero chcel zbaviť viny na úkor tak veľmi malej skupiny, o ktorej väčšina obyvateľov Ríma zrejme ani nevedela že existujú.

Pasáž nesprávne uvádza titul Piláta ako prokurátora, nie prefekta. Tu sa však ukázalo že túto chybu robili aj iní historici, napríklad Jozefus⁷ a Philo. Tiež ponúkajú možnosť že v “zapadlej” provincí akou bola Judea mal ten istý človek obidva tituly. Stále to však výrazne znižuje pravdepodobnosť tvrdenia že Tacitus citoval úradný dokument.

Verzia o tom že kresťanstvo začalo len pred necelými sto rokmi bola pre rimanov vyhovujúca, keďže tolerovali iba staré náboženstvá. Preto je trošku pravdepodobnejšie že ju nekriticky prijali.

Tacitus bol guvernérom rímskej provincie v Ázii, a je možné že riešil podobné problémy s kresťanmi ako Plínius, pri ktorých sa dozvedel kresťanskú verziu histórie o Kristovi.

Druhý tábor zase poukazuje že Tacitus bol ako historik veľmi spolahlivý, neprijímal informácie nekriticky, a takmer vždy keď opakoval niečo z “ľudového” zdroja tak to jasne uviedol.

Ďalšou otázkou je, z akého dôveryhodného zdroja sa to mohol Tacitus dozvedieť. Ako prvá možnosť sa ponúkli oficiálne rímske archívy. Aj keď prístup do nich bol dosť obmedzený, preukázalo sa že Tacitus s najväčšou pravdepodobnosťou prístup mal. Je však pochybné či by sa v archíve zachoval záznam o popravení nejakého buriča v odľahlej provincii. Je to nepravdepodobné, hlavne ak vezmeme do úvahy že Jeruzalem boli zdevastovaný pri židovskom povstaní 66-73.

Ďalším ponúkaným zdrojom informácii o kresťanstve pre Tacita môžu byť spisy zo súdnych procesov s kresťanmi. Táto hypotéza hovorí že počas niektorého takéhoto procesu sa vyšetroval pôvod kresťantva, preukázal sa až po Ježiša, a že Tacitus čerpal zo zápisov z takéhoto súdu.

Naproti tomu sa zase ponúka možnosť že Tacitus čerpal od iného historika, ktorý svoju verziu prevzial od kresťanov. Pri tejto možnosti by sa z pohľadu Tacita verzia od kresťanov zhodovala s verziou “z historického zdroja”, a Tacitus by už nemal potrebu hlbšie skúmať kvôli tomuto drobnému dodatku (o pôvode názvu sekty). To, že historici v tom období radi preberali od veriacich ich verziu histórie, nám dokazuje aj sám Tacitus v pasáži o histórii Židov²⁹.

Nevieme odkiaľ Tacitus čerpal (či zo spoľahlivých zdrojov alebo nie), čo bohužiaľ znižuje kvalitu Tacita ako dôkazu Ježiša, ale napriek tomu stále zostáva celkom kvalitným dôkazom.

Argumentácia za pravdivosť pasáže:
http://www.tektonics.org/tekton_01_01_01_TC.html

Argumentácia proti pravdivosti pasáže:
http://www.infidels.org/library/modern/jeff_lowder/jury/chap5.html#tacitus

Suetonius

Gaius Suetonius Tranquillus bol rímsky historik, ktorý (pravdepodobne v rokoch 119 až 121³²) napísal dielo Životy dvanástich Cézarov. V tomto diele je jedna zmienka o kresťanstve, a jedna zmienka ktorú niektorí interpretujú ako zmienku o Ježišovi.

Dielo sa nepovažuje za príliš historicky spoľahlivé, Suetonius nekriticky opakuje rôzne ľudové klebety (napríklad o tom že Nero počas požiaru Ríma hral na harfu, atď).

Najprv sa pozrime na zmienku o kresťanstve, zo Života Nera:³³

Uvalil trest na Kresťanov, skupinu ľudí ktorí upadli novej nebezpečnej [lat. maleficium, angl. mischievous] poverčivosti.

Pravosť tohoto textu nieje spochybňovaná, čo ho robí najstaršou (najstaršou nie obdobím kedy zmienka bola napísana, ale obdobím o ktorom hovorí) nespochybňovanou historickou zmienkou o kresťanstve, aj keď nie z príliš spoľahlivého zdroja.

Pozoruhodné je že ešte to, že Suetonius nespája prenasledovanie kresťanov s požiarom Ríma, tak ako Tacitus. Táto pasáž sa nachádza v texte pred popisom požiaru, v časti textu kde sa popisujú dobre skutky Nera.

Inak je ťažko z tejto pasáže vyvodiť niečo viac, ako ďalšiu možnú atestáciu existencie kresťanstva v Ríme v roku 64.

Prejdime teda na ďalšiu pasáž, z Života Klaudia³⁴:

[Klaudius] vyhnal z Ríma všetkých židov, pretože sústavne vyvolávali nepokoje na podnet Chrestusa.

Táto udalosť sa musela odohrať v rokoch kedy Klaudius zastával úrad, tj. 41-54, čiže veľmi skoro.

Priamočiara interpretácia tejto pasáže, ktorá nemá s Ježišom ani kresťanmi nič spoločné, je že sa udialo presne to čo Suetonius píše: tj. že nejaký Chrestus poburoval rímskych židov do nepokojov, a kvôli tomu ich Cisár Klaudius vyhnal. Treba podotknúť že “Chrestus” bolo vtedy u spodnejších vrstviev bežné grécke meno, ktoré znamenalo niečo ako “štastný” alebo “dobrý”.

Ani takáto interpretácia nieje celkom istá, pretože historik Cassius Dio jasne píše že Klaudius židov nevyhnal, len im zakázal zhromažďovanie³⁵. Píše to tónom akoby vyvracal domnienku že Klaudius ich vyhnal (“pretože židov bolo priveľa na to aby ich vyhnal z ríma, nevyhnal ich, iba na nich uvalil…”). Naskytuje sa možnosť že vyvracal všeobecný názor, ktorý Suetonius opakoval. Podľa priradenia k udalosti ktorú opisuje Cassius Dio sa táto pasáž Suetonia datuje do roku 41³⁶.

Niektorí tvrdia že pasáž hovorí o kresťanoch a meno Chrestus označuje krista (Christos). Podľa tohoto spájajú tieto udalosti s knihou bible Skutky apoštolov (18:2)³⁷.

Tvrdenie že pod pojmom Židia označuje kresťanov je ľahko možné: V tomto období je nepravdepodobné že by Rimania dokázali rozlíšiť judaizmus od vtedy ešte jeho málo separovanej sekty, kresťanstva. Niekedy sa tvrdí (podľa spomínaných Skutkov apoštolov) že kvôli kresťanom Klaudius vyhnal všetkých židov. Skutky apoštolov však nespomínajú že vyhnanie židov malo niečo spoločné s kristom alebo kresťanmi, ako by sme od kresťanského autora očakávali.

Nasleduje tvrdenie že Suetonius menom Chrestus označil Krista. Tu existujú dve línie argumentácie: – Jedná sa o omyl alebo preklep (Suetónia alebo jeho zdroja), a Christos (pomazaný) interpretoval ako bežné grécke meno Chrestus – Označovanie Krista ako Chrestus bolo v rannom kresťanstve bežné.³⁸³⁹⁴⁰. Avšak Suetonius už na jednom mieste nazval kresťanov podľa slova “christ” (christianoi), preto sa zdá menej pravdepodobné aby ich inde označil ako židov, za pôvodcu tohoto mena ako Chrestusa.

Ďalšou otáznou formuláciou je či “na podnet Chrestusa” môže odkazovať na Ježiša ktorý mal byť pred 20 rokmi ukrižovaný niekde v okrajovej provincii ríše. Zvyčajne sa to vysvetľuje tak, že sa jedná o nesprávne pochopenie situácie, kde uctievači Krista prišli do konfliktu s miestnymi židmi, a že “uctievanie krista” Suetonius nesprávne interpretoval ako “konanie na podnet Chrestusa”. Podľa môjho názoru sa tu však jedná už o dosť veľkú špekuláciu.

Táto pasáž nieje rannými kresťanmi citovaná, čo vyvoláva ďalšie otázky.

Celkovo Suetonius je veľmi nejasný a akákoľvek interpretácia zostáva otázna. Faktom však je že ani pri jednej ponúkanej interpretácii Suetonius nieje dôkazom historického Ježiša Krista, prinajlepšom je dôkazom existencie sekty judaizmu v Ríme, ktorá uznávala nejakého Krista ako božstvo.

Thallus

Thallus bol historik o ktorom nevieme dokopy nič. Napísal aspoň jednu knihu o histórii sveta “od počiatku”, a možno aj iné knihy. Máme na tohoto autora zopár odkazov z ranných kresťanských zdrojov, ktoré sa dajú rôzne interpretovať a navzájom si odporujú, a to je všetko.

Jeden z týchto odkazov, je odkaz od Eusébia na staršie dielo kresťanského apologetika Júlia Africanusa, ktorý tvrdí že Thallus zdokumentoval trojhodinové zatmenie slnka, o ktorom píšu evanjelia. Jedná sa o “tmu na celom svete” o ktorej píšu evanjeliá Matúša, Mareka a Lukáša. Matúš v tejto súvislosti spomína aj zemetrasenia a zombie-svätcov ktori vyšli z hrobov a išli do Jeruzalema.

Ako aj samotná odvolávka na Thallusa tvrdí, identifikácia tejto udalosti ako zatmenia slnka je problematická: – Zatmenie slnka je vidieť iba v malej oblasti, nie “na celom svete” ako píšu evanjeliá. – Zatmenie slnka trvá pár minút, nemôže trvať tri hodiny – Ježiš bol ukrižovaný na židovský sviatok Pesah, ktorý je počas splnu mesiaca, kedy zatmenie nemôže nastať

Avšak veľmi nejasná je aj pravosť odvolávky na Thallusa, podľa iného zdroja Thallusova história končí okolo roku 100 pnl. Navyše odvolávka v pôvodnom citovanom texte pôsobí ako falšovaná.

Údajná odvolávka na Thallusa je ako dôkaz Ježiša veľmi slabá. Celá situácia okolo Thallusa je dosť nejasná a komplikovaná, detailnejšie je popísaná tu:
http://www.infidels.org/library/modern/richard_carrier/thallus.html

“Chýbajúce” zmienky o Ježišovi

Keď sme už vymenovali možné dôkazy existencie ježiša, patrí sa spomenúť ajprípady, kde by tieto dôkazy mali byť, a niesú.

Treba upresniť že teraz nemyslím Ježiša ako je opísaný v evanjeliach. Ak by naozaj vykonal všetky (alebo aspon niektoré) opísané zázraky, alebo ak by ho aspoň nasledovalo množstvo ľudí ako tvrdí biblia, tak by sme očakávali o to viac zmienok v historických zdrojoch. Avšak tento článok skúma len dôkazy toho že nejaká historická osoba stojí na počiatku kresťanskej legendy o Ježišovi Kristovi, aj keď táto osoba nebola “božím synom” a nekonala nijaké zázraky.

V tomto prípade už historické zmienky mimo kresťanských zdrojov niesú veľmi pravdepodobné, naopak, nedostatok spoľahlivých historických zmienok o takejto osobe je očakávany stav. Nedostatok historických zmienok teda nijako nevyvracia hypotézu že na počiatku kresťanstva stál nejaký človek (ak si odmyslíme nadprirodzené súčasti príbehu). Tento článok sa o nič také nesnaží. Tento článok je len reakciou na nepravdivé tvrdenia o tom že existuje množstvo kvalitných historických dôkazov o živote Ježiša.

Vráťme sa teda k téme. Zachovali sa diela niekoľkých autorov, u ktorých by sme očakávali že Ježiša spomenú.

Philo

Philo z Alexandrie bol židovský filozof, ktorý žil niekedy v rokoch 20 pnl. až 50 nl., teda v rokoch keď mal údajne žiť aj Ježiš. Písal filozofické a historické diela, z ktorých sa väčšina do dneška zachovala.

Jeho filozofia bola spojením židovských tradicii a gréckých filozofii, a v mnohom predznačovala neskoršie kresťanské myšlienky. Podľa niektorých hypotéz práve prvotní kresťania boli pokračovateľmi jeho myšlienok. Tieto hypotézy však v tomto článku diskutovať nebudeme.

Philo bol vodcom miestnej židovskej komunity, a bojovníkom za práva židov. Žil v Alexandrii (približne 500 km of Jeruzelama), ale cestoval po celej ríši. Vieme že aspoň raz bol aj v Jeruzaleme⁴².

Philo mal prehľad o politických záležitostiach v Jeruzaleme za vlády Pontiusa Piláta, a písal o nich⁴³. Narozdiel od evanjelii kde je Pilát podaný ako benevolentný panovník, u Phila⁴⁴ (a aj u Jozefusa⁴⁵) je opisovaný skôr záporne.

Ak by teda niektorý z Ježišových súčasníkov o ňom mal písať, tak určite práve Philo. To že o ňom nič nenapísal je dosť silnou indíciou proti Ježišovi ako ho podáva biblia:

Ježiš podľa bibilie konal zázraky, ktoré by určite nezostali nepovšimnuté

Ježiša podľa biblie nasledovali masy ľudí a vyvolával značný rozruch

Ježišovo učenie bolo veľmi príbuzné Philovmu

Pri predstave Ježiša ako nie veľmi významného židovskom buriča, z ktorého legendy neskôr vznikli evanjelia, je už však pre Phila mal oveľa menší dôvod spomenúť ho, podobne ako nespomenul Jána Krstiteľa⁴⁶, ani ďalších “falošných prorokov”.

Justus

Justus bol židovský vodca z Galilei⁴⁸, súčasník Jozefusa, a jeho politický protivník. Bohužiaľ sa sa nám o ňom zachovali informácie len od Jozefusa, na ktoré sa príliš nedá spoľahnúť.

Justus, obdobne ako Jozefus, napísal svoju históriu židov. Táto sa do dnešných čias nezachovala, avšak vieme že Ježiš v nej nebol spomenutý, vďaka citátu kronikára Photiusa ktorý Justusove dielo prečítal a nenašiel o ňom žiadnu zmienku.⁴⁹

Máme teda ďalšieho autora ktorý žil v mieste kde mal pôsobiť Ježiš, a ktorý písal miestnu históriu niekoľko desaťročí po týchto údajných údalostiach, ale vôbec ich nespomína.

Sfalošované historické zmienky

Až donedávna nezriedkavým javom bolo, že kresťania vyrábali falošné dokumenty spomínajúce ježiša. Jednalo sa prevažne o teologické evanjeliá pripisované niektorým učeníkom, ale vyskytli sa aj historicky sa tváriace dokumenty. Myslím že v tomto článku sa patrí aspoň okrajovo spomenúť aj tieto, nech má čitateľ predstavu ohľadne falšovania historických dokumentov ktoré sa dialo, a z neho vyplývajúcej potrebe skepticizmu.

Uvedieme si pár typických príkladov takto sfalšovaných dokumentov:

Správa Piláta cisárovi Klaudiovi

Správa Piláta cisárovi Klaudiovi bola príloha k tzv. Skutkom Piláta.

Skutky Piláta bol text napísany pravdepodobne v druhom storočí, ktorý bol súčasťou Evanjelia podľa Nikodéma, (a v 4. storočí Skutkov Petra a Pavla). Text tvrdí že je zostavený podľa historických archívov, a spomínaná správa má byť ich súčasťou. Prirodzene že text je univerzálne považovaný za výmysel.

Správa veľmi v skratke podáva neskorú kresťanskú verziu príbehu o Ježišovi, so všetkými zázrakmi, zmŕtvychvstaním, atď.

Anglický text správy nájdete tu:
http://www.earlychristianwritings.com/text/reportpilate.html

Korešpondencia medzi Ježišom a kráľom Abgarom

Abgar V z Edesy bol kráľom v rímskej provincii v rokoch 4 pnl až 50 nl.

Listy sú údajná korešpondencia medzi týmto kráľom a ježišom. Kráľ sa dopočul o Ježišových zázrakoch a žiada ho, aby prišiel a vyliečil ho z jeho nemoci. Ježiš odmietne prijsť, ale pošle za ním svojho učeníka, ktorého obdaruje liečivou mocou.

Listy boli pravdepodobne sfalšované v treťom storočí. V štvrtom storočí Eusébius tieto listy považuje za pravé⁴⁷. Ešte v stredoveku kópie týchto listov slúžili ako populárny amulet. Existovali rôzne verzie a rôzne interpretácie týchto listov, až dokým sa úplne nezavrhli ako falzifikát.

Úplný text listov:
http://www.pseudepigrapha.com/LostBooks/lettersJesusAbgarus.htm
http://www.pseudepigrapha.com/LostBooks/lettersJesusAbgarus_v2.htm (iná verzia)

Korešpondencia apoštola Pavla a Senecu

Lucius Annaeus Seneca (mladší) bol rímsky filozof, a poradca cisára Nera do roku 65 nl. Apoštol Pavol bol pravdepodobne skorý predstaviteľ kresťanstva, ktorého listy kolovali medzi rannými kresťanmi, a neskôr sa stali súčasťou biblie.

Pravdepodobne niekedy v treťom storočí sa objavila údajná korešpondencia medzi týmito dvomi ľuďmi. V listoch Seneca vystupuje ako konvertovaný na kresťanstvo, veľmi obdivujúci Pavla, tvrdí že pavlove listy presvedčili ďalších rímskych filozofov a dokonca aj že ich čítal aj Nerovi, a spomínana aj neskorší kresťanský koncept – apkryfy.

Tieto listy boli považované za pravé, od 4tého storočia⁵⁰ až po 15 storočie a reformáciu. Zrejme práve vďaka tomu že kresťania považovali Senecu za kresťana, sa nám zachovali jeho diela. Ešte aj dnes sa dokonca nájdu ľudia čo ich považujú za pravé⁵².

Text listov:
http://www.globusz.com/ebooks/ForbiddenGospels/00000020.htm

Viac

Tieto tri príklady myslím stačili na spravenie si obrazu o falšovaní ktoré sa dialo, a o tom nakoľko bolo úspešné.

Na tejto stránke nájdete texty takýchto falzifikátov, ktoré sa zachovali až do dnešnej doby:
http://www.pseudepigrapha.com/

Na tejto stránke je detailne rozpracovaných niekoľko moderných falzifikátov:
http://www.tertullian.org/articles/goodspeed_strange_new_gospels.htm

Zhrnutie

Neexistuje ani jedna historická zmienka o Ježišovi “z prvej ruky”. Prvé zmienky o Ježišovi objavujú až o sto rokov neskôr, potom ako sa kresťanstvo rozšírilo, a aj tieto sú stále ojedinelé, často pochybnej kvality. Jediný kvalitný historický zdroj je Tacitus, ktorý je len veľmi nepriamy. U ostatných je neisté v akej miere boli zfalšované (Testimonium Flavianum), alebo či vôbec hovoria o Ježišovi Kristovi (Jozefus, Suetonius). Čo z toho teda vyplýva?

Pre postavu Ježiša presne tak ako je opísaná v biblii, to vyvoláva otázky, ako je možné že spomínané výnimočné udalosti nikto nezaznamenal.

Pre “skromnejšiu” verziu Ježiša ako židovského kazateľa okolo ktorého legendy vzniklo kresťanstvo, to neznamená vôbec nič.

Účelom toho článku bolo vyvrátiť časté tvrdenia že osoba ježiša je historicky kvalitne zdokumentovaná, a ukázať aká je situácia v skutočnosti. Myslím že článok svoj účel splnil.

Ešte dodávam že tento článok nepovažujem za úplne dokončený. Niektoré veci možno bude treba zmeniť, k spomenutým historickým zdrojom pridať ďalšie postrehy, a hlavne popísať Talmudické zmienky rôznych kandidátov na Ježiša Krista.

Odkazy, Poznámky

¹ Eusebius, Praeparatio Evangelica (Príprava na evanielium), kniha 12, kapitola 31:
http://www.tertullian.org/fathers/eusebius_pe_12_book12.htm

² Kenneth A. Olson, v jeho blogu je zoznam publikácii ohľadne tejto pasáže
http://kaimoi.blogspot.com/2005/03/kicking-off-testimonium-et-al_31.html

³ Uri Yosef, Exposing the “Yeshu’a” Name Game
http://www.messiahtruth.com/name.html

⁴ Dr. Lee Warren, DID YOU KNOW … WHETHER THE MESSIAH’S FOLLOWERS WERE CALLED CHRISTIANS?
http://www.plim.org/92didu.html

⁵ The Ruin of Public Health
http://www.jesusneverexisted.com/ruin.html

⁶ Daniel Christopher Sarefield, M.A., BURNING KNOWLEDGE: STUDIES OF BOOKBURNING IN ANCIENT ROME
http://www.ohiolink.edu/etd/send-pdf.cgi?osu1092663236

⁷ Flavius Josephus, Antiquities of the Jews, kniha 18, kapitola 3
http://www.ccel.org/j/josephus/works/ant-18.htm

⁸ Gary Goldberg, Josephus Mail and FAQ
http://members.aol.com/FlJosephus2/MailAndFAQ.htm
Spomína sa tu aj latinský preklad z piateho storočia, avšak nieje z textu nieje jasné či sa jedná o manuskript z piateho storočia, alebo či je to len dátum prekladu. Bohužiaľ ohladne tohoto prekladu som viac informácii nenašiel.

⁹ Katolícka encyklopédia, Flavius Josephus
http://www.newadvent.org/cathen/08522a.htm
“The passage seems to suffer from repeated interpolations.”

¹⁰ Flavius Josephus, Antiquitates Judaicae, Greek ed. B. Niese, veta 200:
http://www.perseus.tufts.edu/cgi-bin/ptext?doc=Perseus:text:1999.01.0145&loc=20.200

¹¹ Pliny the Younger, Letters 10.96-97
http://www.earlychristianwritings.com/text/pliny.html

¹² Roger Pearse, Tacitus and his manuscripts
http://www.tertullian.org/rpearse/tacitus/index.htm

¹³ Tacitus, The Annals, kniha 15, odstavec 44
http://www.perseus.tufts.edu/cgi-bin/ptext?doc=Perseus:text:1999.02.0078&loc=15.44

¹⁴ Origen, Contra Celsus, kniha 1, kapitola 7
http://www.earlychristianwritings.com/text/origen161.html

¹⁵ Walter Bauer, Orthodoxy and heresy in earliest christianity
http://ccat.sas.upenn.edu/rs/rak/publics/new/BAUER00.htm

¹⁶ John Wilson Ross, Tacitus and Bracciolini
http://library.beau.org/gutenberg/etext05/8tcbr10.txt

¹⁷ Gordon Stein Ph.D., The Jesus of History: A Reply to Josh McDowell
http://www.infidels.org/library/modern/gordon_stein/jesus.shtml

¹⁸ John E. Remsberg, The Christ, kapitola 2
http://www.positiveatheism.org/hist/rmsbrg02.htm

¹⁹ James Patrick Holding, Silence of the Hams: Refuting Remsberg’s List
http://www.tektonics.org/qt/remslist.html

²⁰ Suetonius, The Lives of the Caesars: The Life of Nero, kapitola 31
http://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Suetonius/12Caesars/Nero*.html

²¹ Ben C. Smith, Tacitus on Nero and the Christians
http://www.textexcavation.com/tacitustestimonium.html
cituje z: Suetonius Secundus, Chronicle 2.29.1-4

²² Roger Pearse, Josephus in the Ante-Nicene Fathers: All the Citations
http://www.tertullian.org/rpearse/josephus/josephus.htm
(kvalitou tohoto prieskumu si však niesom istý, pretože autor vyhľadáva len medzi dielami autorov považovaných za “ortodoxných”. Bohužiaľ, nijaký lepší zdroj som nenašiel)

²³ Origen, Commentary on John, kniha 10, kapitola 4
http://www.earlychristianwritings.com/text/origen-john10.html
“Marcion, I suppose, took sound words in a wrong sense, when he rejected His birth from Mary, and declared that as to His divine nature He was not born of Mary, and hence made bold to delete from the Gospel the passages which have this effect.”

²⁴ Eusebius, Church History, kniha 9, kapitola 11
http://www.ccel.org/ccel/schaff/npnf201.iii.xv.xi.html

²⁵ Eusebius, Oration in Praise of Constantine, kniha 2, kapitoly 25-27
http://www.ccel.org/ccel/schaff/npnf201.iv.vi.ii.xxvii.html

²⁶ Eusebius, Oration in Praise of Constantine, kniha 2, kapitoly 42-45
http://www.ccel.org/ccel/schaff/npnf201.iv.vi.ii.xliv.html

²⁷ Origen, Contra Celsum, kniha 1, kapitola 47
http://www.ccel.org/ccel/schaff/anf04.vi.ix.i.xlviii.html
(túto pasáž Origén cituje aj na iných miestach vo svojich dielach)

²⁸ Catholic Encyclopedia, The Brethren of the Lord:
http://www.newadvent.org/cathen/02767a.htm

Grécke slovo brat môže označovať aj nepriameho súrodenca.

²⁹ Tacitus, History, kniha 5, kapitola 3
http://www.sacred-texts.com/cla/tac/h05000.htm

³⁰ MALLEUS MALEFICARUM (Kladivo na čarodejnice), tretia časť
http://www.malleusmaleficarum.org/part_III/mm03_toc.html – Proces s údajnou bosorkou sa mohol začať na základe ľudových “klebiet” (otázka 6) – Na odsúdenie stačilo svedectvo dvoch až troch svedkov (otázka 2) – Obžalovaný nemal právo poznať totožnosť týchto svedkov (otázka 9)
(Táto kniha bola katolíckou cirkvou zakázaná, avšak stále vychádzala z kresťanskej viery v zlo, a aj napriek zákazu sa značne rozšírila a skutočne procesy podľa nej prebiehali)

³¹ Najznámejším príkladom je Prvý list Korintským 3:18-20

³² Gavin Townend, The Date of Composition of Suetonius’ Caesares
http://links.jstor.org/sici?sici=0009-8388(195911)2:9:2<285:TDOCOS>2.0.CO,2-Q)2:9:2<285:TDOCOS>2.0.CO,2-Q (link obsahuje iba jednu stranku dokumentu :( )

³³ Suetonius, Life of Nero, kapitola 16
http://webu2.upmf-grenoble.fr/Haiti/Cours/Ak/Anglica/Suetonius6_engl.gr.htm

³⁴ Suetonius, Life of Claudius, kapitola 25
http://www.fordham.edu/HALSALL/ANCIENT/suetonius-claudius-worthington.html

³⁵ Cassius Dio – Roman History, kniha 60, kapitola 6, veta 6-7
http://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Cassius_Dio/60*.html)2:79:4<305:S"2ATA>2.0.CO;2-W

³⁶ Dixon Slingerland, Suetonius “Claudius” 25.4 and the Account in Cassius Dio
http://www.jstor.org/pss/1453891
(Verejne dostupná je len táto stránka práce, a znej sa mi bohužiaľ nepodarilo zistiť prečo sa podľa Cassia Dia udalosť datuje do roku 41. Ak chce niekto obetovať 12 dolárov, tak rád záver práce do textu zakomponujem)

³⁷ Skutky Apoštolov, kapitola 18, veta 2
http://www.biblia.sk/sk/1/biblia/sev/act/018.html
“(Tu) našiel Žida menom Akvila, rodáka z Pontu, a jeho manželku Priscillu. Akvila len nedávno prišiel z Itálie, keď Klaudius nariadil, aby sa všetci Židia vysťahovali z Ríma.”

³⁸ Lewis Loflin, Marcion, The Origin of the Word “Christian”
http://www.sullivan-county.com/id2/marcion.htm

³⁹ Edwin Johnson, Antiqua Mater: Study of Christians Origins
http://www.radikalkritik.de/AntiquaMater1.pdf

⁴⁰ Internet Infidels Discussion Board, Christianos or Chrestianos in Tacitus ?
http://www.iidb.org/vbb/showthread.php?t=114548

⁴¹ TODO

⁴² Philo, On Providence, 2.64
Tento text sa pravdepodobne nenachádza na internete, nejaké zdroje ohľadne Phila a Jeruzalemu nájdete tu:
http://www.iidb.org/vbb/archive/index.php/t-75960.html

⁴³ Philo, On The Embassy to Gaius, odstavec 299
http://www.earlychristianwritings.com/yonge/book40.html

⁴⁴ Philo, Legatio ad Gaium, 38
Bohužiaľ text sa mi nepodarilo nájsť online. Referencia pochádza z wikipédie
http://en.wikipedia.org/wiki/Pontius_Pilate (z dátumu 2008-01-11)

⁴⁵ http://www.bible-history.com/quotes/flavius_josephus_4.html

⁴⁶ Bohužiaľ kvôli nedostatku online materiálov ohľadne Phila si tvrdením
že nespomenul Jána Krstiteľa niesom úplne istý.

⁴⁷ Eusebius, Church History, kniha 1, kapitola 13
http://www.ccel.org/ccel/schaff/npnf201.iii.vi.xiii.html

⁴⁸ Flavius Josephus, Life, kapitola 7-8
http://www.ccel.org/j/josephus/works/autobiog.htm

⁴⁹ Roger Pearse, Justus of Tiberias in Photius Bibliotheca
http://www.tertullian.org/rpearse/justus.htm

⁵⁰ Jerome, Lives of Illustrious Men, kapitola 12
http://www.ccel.org/ccel/schaff/npnf203.v.iii.xiv.html

⁵¹ Jonathan Roth, Ph.D., San Jose State University in California
citovaný tu: http://www.iidb.org/vbb/showthread.php?p=2534519#post2534519
“If you read the passage, however, it can be construed to mean that some Christians were arrested and tortured into confessing that they set the fires. Then they gave the names of others Christians ‘a large number of whom’ (another way of translating this) were executed not for arson, but simply for being Christians. In other words, the expression refers to the percentage of the number killed, rather than a total number.”

⁵² Dr. Barbara Thiering, The Correspondence between Paul and Seneca
http://www.pesherofchrist.infinitesoulutions.com/The_Other_Gospels/Paul_and_Seneca.html

⁵³ Roger Pearse, Notes on the Old Slavonic Josephus
http://www.tertullian.org/rpearse/josephus/slavonic.htm

⁵⁴ Flavius Josephus, Antiquities of the Jews, kniha 18, kapitola 3
http://www.ccel.org/j/josephus/works/ant-18.htm

⁵⁵ Novoobjavený list Klementa z Alexandrie spomína _Tajné evanjelium
podľa Marka_ : http://www.earlychristianwritings.com/secretmark.html

⁵⁶ http://iidb.infidels.org/vbb/showthread.php?t=245170

⁵⁷ Podľa štatistiky v nasledujúcom článku sa meno Jakub našlo na 5 z 213 mien na židovských hrobkách:
http://www.uhl.ac/JudeanTombsAndOssuaries.html

Materialy ktore este planujem zahrnut do clanku: (sluzi hlavne ako poznamka pre mna)

O Ježiškovi a historikoch