Úvod

Tento článok by mal byť prvý zo série, v ktorom sa budem snažiť priblížiť najnovšiu situáciu v skúmaní pôvodu evanjelii zo sekulárneho pohľadu. Zameriam sa len na tzv. “synoptické evanjelia” (Matúš, Marek, Lukáš). Prečo práve tieto a prečo sa takto nazývaju, to objasním v neskorších článkoch.

Keďže vedome vstupujem do konfliktu s kresťanskou tradíciou, v tejto prvej časti kriticky preskúmam čo o autorstve týchto evanjeliach hovorí kresťanská tradícia. Popíšem na čom sa zakladá, ktoré dochované historické dáta ju potvrdzujú a ktoré jej skôr odporujú. Táto prvá časť nemá za cieľ dospieť k nejakým konkrétnym záverom, alebo čokoľvek vyvracať, cieľom je len preskúmať čo z tradície, v akej miere a od kedy je historicky doložené.

K technickej stránke:

Slovenský text biblie čerpám z nového (teda nie Roháčkovho) evanjelického prekladu na www.biblia.sk. Pri prekladoch z angličtiny pre účely porovnania sa snažím prekladať čo možno najviac podobne tomuto prekladu (aj keď myslím že to trochu neprávom dáva textu akýsi šmrnc “inakosti” od bežných textov). Inak sa snažím z angličtiny prekladať voľne, vprvomrade tak by sa text dobre čítal. Mená sa snažím uvádzať vo forme v akej ich nájdem v existujúcich slovenských článkoch. Prepis hebrejských a gréckych slov do našej abecedy uvádzam v takej forme v akej sa prepisuje v angličtine, aby si čitatelia v prípade záujmu mohli ľahko o nich vyhľadať viac informácii.

V mnohých otázkach, okrajových pre predmet toho článku, bohužiaľ budem musieť odkázať čitateľa na vlastné štúdium, aj napriek tomu že sú to niekedy dosť kontroverzné veci. Jednoducho nieje možné venovať sa každej ako-tak súvisiacej téme do hĺbky, to by som totiž článok nedokončil nikdy. Naopak, pri prvom čítaní článku doporučujem poznámky preskakovať, pretože niekedy je odbočenie aj tak pridlhé, a čitateľ môže ľahko stratiť niť.

Prípadný kresťanský čitateľ nech mi odpustí konfrontačný tón a občasnú iróniu, prípadne nech ich chápe ako protipól apologetických kresťanských článkov. Niesom profesionálny historik a ako amatér sa ani necítim byť viazaný profesionálnou formálnosťou.

Synoptické evanjelia v katolíckej tradícii

Dali sme si za cieľ pri každom zo synoptických evanjelii kriticky preskúmať čo táto tradícia hovorí, kedy a kým ju máme doloženú, a samozrejme fakty a tvrdenia ktoré hovoria proti tradícii. Takiež preskúmame niektoré prvky samotného textu z vnútorného hľadiska, čím je špecifický, čo sa z neho môžeme dozvedieť o autorovi, a podobne. Nakoniec ešte pre úplnosť stručne zhrnieme “archeologické” argumenty, v našom prípade redukované na najstaršie fyzicky zachované rukopisy evanjelii.

Všeobecne môžeme povedať že všetky tri synoptické evanjelia boli písané v gréčtine². Rukolapné odvolávky na evanjelia nachádzame až niekedy v druhej polovici druhého storočia. Dovtedy máme problém, keďže pojem “evanjelium” (grécky euangelion, čo znamená “prinášať dobré správy”, alebo aj len všeobecne “oznamovať”, “kázať”) pôvodne u kresťanov označoval učenie, a až neskôr sa začal používať aj na texty ktoré opisujú toto učenie a život Krista. Teda nemôžeme hneď v každej zmienke o “evanjeliu” vidieť to čo pod týmto pojmom zvyčajne chápeme dnes my.²⁹

Taktiež síce v najstarších kresťanských textoch občas nachádzame spoločné alebo podobné frázy s tými v evanjeliach, z toho však nemôžeme jednoducho vyvodiť že sa jedná o citácie evanjelii. Pokiaľ nieje zhoda dostatočne dlhá a presná, vždy môže ísť aj o spoločnú ústnu tradíciu, nezávisle zaznamenanú v evanjeliu aj v skúmanom texte. Je predsa očakávané že určitá neveľká, názorovo vyhranená skupina, bude mať podobné vyjadrovanie a zaužívané frázy¹². Dajú sa teda použiť len odvolávky, ktoré v dostatočnej miere a dostatočne presne text citujú, alebo priamo spomínajú nejaký konkrétny text. A aj tam je ešte stále problém, že neskorší kresťania pri prepisovaní textov do nich veľmi radi vnášali anachronistické prvky (citáty, “upresnenia významu”, atď), pričom toto nezriedka prerastalo priamo až do falšovania textov.

Problém máme dokonca aj pri skúmaní a vyhodnocovaní fyzicky zachovanych rukopisoch evanjelii. Za prvé, tieto je zvyčajne celkovo náročné akokoľvek presnejšie zaradiť – zvyčajne sme odkázaní na datovanie podľa štýlu rukopisu, čo je dosť nepresné a v “citlivých” náboženských otázkach to silne podlieha subjektivizmu. Ďalší problém je, že najstaršie dochované rukopisy sú často dosť miniatúrne a teda nemáme istotu či ide o nám známy text, alebo nejaký jemu príbuzný, ktorý obsahuje identickú alebo podobnú pasáž – toto je ešte sťažené tým, že aj rôzne kópie synoptických evanjelí sa navzájom obsahovo odlišujú odkedy vôbec máme o nich nejaké historické zdroje. Čo sa týka úplných kópii evanjelí, tie sú najstaršie zachované až zo štvrtého storočia, mimo nášho predmetu záujmu.

Evanjelium podľa Matúša

Ako prvý v Novom Zákone nachádzame text známy pod názvom Evanjelium podľa Matúša. Podľa kresťanskej tradície tento text napísal colník Matúš, iným menom Lévi¹, ktorý bol jeden z Ježišových učeníkov.

Toto evanjelium je najviac judaizujúce: obsahuje hebrejské a aramejské vyjadrovanie⁴⁸, v ňom Ježiš prízvukuje že židovský zákon platí na veky²⁴, evanjelium najviac vykladá Ježiša ako splnenie židovských proroctiev²⁵²⁶, vykresľuje ho ako “nasledovníka Abraháma a Dávida” a teda právoplatného židovského kráľa²⁷, jeho verzia príbehu o Ježišovom narodení a mladosti je evidentná kópia príbehu o Mojžišovi resp. Izraeli⁴⁹ a podobne²⁸.

V najstarších zachovaných kresťanských mimobiblických (ani biblických) textoch nemáme žiadnu jednoznačnú citáciu alebo zmienku o evanjeliu Matúša, aj keď témy a frázy v zachovaných dielach najstarších kresťanov sú zo štyroch evanjelii zvyčajne najviac príbuzné Matúšovi.

V zachovanom autentickom liste Klimenta Rímskeho (podľa katolíckej tradície pápež Kliment I.) z prelomu prvého a druhého storočia⁵⁰ nachádzame mnoho citácii “Písma” (čo v tej dobe ešte znamenalo výlučne “Starozákonné” texty) a listov apoštola Pavla³⁷. Avšak (rovnako ako všetci jeho súčasníci) pojem “evanjelium” používa ešte v zmysle Ježišovho učenia, resp. ako bežné slovo “kázať” (nie ako text)³⁹ a s evanjeliami má spoločné len dva Ježišove výroky³⁸.

V kedysi veľmi populárnej kresťanskej knihe Didaché, napísanej niekedy od polovice prvého storočia až po začiatok druhého storočia, nachádzame zmienku že sa treba modliť tak “ako Kristus rozkázal vo svojom evanjeliu”, za čím nasleduje Otčenáš v podobnej verzii v akej ho nachádzame v Evanjeliu Matúša⁴. Avšak myslím že je nesprávne z tohoto vyvodzovať (ako to niektorí autori robia) že by autor Didaché musel poznať evanjelium Matúša – modlitba sa nepochybne šírila aj bez tohoto textu, a rozdiely ktoré medzi nimi sú tiež takémuto tvrdeniu skôr odporujú⁴³.

Ako svedok údajne citujúci evanjelium Matúša býva často uvádzaný Ignác Antiochijský. Podľa kresťanskej tradície⁵ mal byť v roku 107 zatknutý Rímskymi vojskami a odvedený do Ríma kde bol hodený divým šelmám, pričom cestou písal listy miestnym skupinám⁶ kresťanov. Tieto nevšedné okolnosti by mali vysvetliť prečo sú mnohé citácie nepresné (keďže je donútený citovat zpamäti). Táto tradícia je však niektorými autormi vážne spochybnená ako historicky nemysliteľná⁷, čím je zároveň spochybnené aj datovanie textov. Každopádne, na jeho listoch sa neskorší kresťanskí falšovatelia riadne vybláznili, takže sa nám okrem mnohých falošných listov jemu pripisovaných zachovali tie pôvodné listy v niekoľkých dosť odlišných verziach, pričom ani jedna nieje považovaná za úplne pôvodnú. I keď však odhliadneme od tohoto všetkého, tak si myslím že podobnosti fráz v jeho listoch s tými z evanjelii nedokazujú nič viac ako spoločnú ústnu tradíciu⁸ (aj keď osobne nevidím žiaden problém v tom že by Ignác poznal Evanjelium podľa Matúša).

Najstaršiu konkrétnu zmienku o texte ktorého autor je apoštol Matúš nachádzame až v diele rannokresťanského autora Papiasa zo začiatku druhého storočia³. Musím však upozorniť že všetko čo Papias hovorí treba brať s riadnou rezervou, pretože bol náchylný uveriť všakovakým možným aj nemožným nezmyslom⁹. V jednej zachovanej pasáži píše, že “Matúš spísal výroky¹⁰ [Pána] v Hebrejskom jazyku a každý preložil najlepšie ako vedel”¹¹. To že vraj Matúš písal pre Židov je v súlade s tým že evanjelium Matúša, ako som spomínal, je silne židovské. Tento opis ale napriek tomu príliš nesedí na “naše” evanjelium podľa Matúša, ktoré jednak neobsahuje len Ježišove výroky ale aj skutky, a taktiež je písané po grécky a nie preložené z Hebrejčiny.

Avšak domnienka že Matúš napísal svoje evanjelium pôvodne Hebrejsky zostala v kresťanskej tradícii po dlhú dobu, a mnohí starovekí autori spomínajú “Hebrejské Evanjelium”, alebo “Evanjelium podľa Nazorejcov” ako pôvodné Matúšovo evanjelium. Takéto evanjelium existovalo (resp. možno ich existovalo viac, je v tom chaos a nevieme či pod týmito menami rôzni autori myslia ten istý text). Aj keď úplný text sa nezachoval, je z evanjelia (evanjelii?) pod týmto menom zachovaný slušný počet citátov, a podľa nich sa NEJEDNÁ o text “nášho” Matúša, ale o nejaký príbuzný text¹³. Táto téma je príliš široká, takže sa ňou nebudem hlbšie zaoberať.

Taktiež zmienka o nejakom evanjeliu ktoré obsahovalo iba Ježišove výroky je nesmierne zaujímavá. Prečo, to zistíme ďalej v texte.

O niekoľko dekád neskôr, asi v rokoch 120-140, píše Polykarp dochovaný List Filipským, v ktorom si požičiava množstvo materiálu z listov apoštola Pavla a obligátne frázy dosť podobné tým z evanjelii, stále však nič rukolapné⁴⁰. Zhruba rovnakom obdobii údajne píše kresťanský filozof Aristides z Atén pre cisára Hadriána obranu kresťanstva, v ktorej spomína spísané evanjelium (bez udania autorstva). Pri tomto zdroji je však zvlášť neisté ako datovanie, tak i to či evanjelium vôbec spomína⁴³.

Až približne v polovici druhého storočia, u Justína “Martýra”, nachádzame ďalšiu bezpečnú zmienku o písanom evanjeliu. Po vzore gréckych “memoárov Sokratesa” píše o evanjeliach ako o “memoároch apoštolov” (a ich nasledovníkov)⁴². Väčšina citácii (bez udania autorstva), je totožná s “našim” evanjeliom Matúša. Množstvo citácii tu už konečne vylučuje pochybnosti že autor poznal evanjelium Matúša, alebo nejaký veľmi príbuzný text.⁴¹

Práve od tohoto Justína “Martýra” sa odvíjajú následné zmienky o “našich” evanjeliach, ako aj celkovo tá vetva kresťanstva, ktorá predchádzala dnešnému kresťanstvu. Nepriamo máme dostatočne dochované, že Justínov žiak Tatianos zo Sýrie, napísal vlastné evanjelium zvané Diatesaron, ktoré bolo akýmsi spojením a zjednotením klasických štyroch evanjelii⁶². Z tohoto sa nám bohužiaľ zachovali len fragmenty a nie celkom dôveryhodné neskoré preklady. Avšak zachovalo sa nám obšírne dielo Ireneja z Lyonu, nazvané Proti Herésiam. Tento vedie spor za svoju “katolícku” skupinu kresťanov s inými skupinami kresťanov (“heretikmi”) o rôznych teologických dogmách¹⁴. Táto kniha je napísaná niekedy po roku 180⁶¹. Irenej už vrámci argumentácie vymenúva podľa autorov tradičné evanjelia tak ako ich poznáme, v tradičnom poradí¹⁵. O Matúšovi hovorí, že ako prvý vydal evanjelium medzi “Hebrejcami”¹⁶ v ich jazyku, zatiaľ čo Peter a Pavol kázali v Ríme a zakladali tam cirkev.¹⁷

Z obdobia čoskoro potom, okolo roku 200¹⁹, už máme prvý zachovaný rukopis textu Matúša, takzvaný Papyrus 64 (P64)⁶⁴.

Evanjelium podľa Marka

Druhý text Nového Zákona poznáme pod menom “Evanjelium podľa Marka”. Autorstvo je kresťanskou tradíciou pripisované Markovi, ktorý bol prekladateľ Ježišovho učeníka (podľa katolíkov prvého pápeža) Petra. Zároveň býva tradíciou identifikovaný s “Jánom zvaným Marek” ktorého spomínajú Skutky apoštolov ako človeka ktorý chvíľu putoval s apoštolom Pavlom, ale následne sa od neho odlúčil a neskôr sa kvôli Markovi od Pavla odlúčil aj Pavel Barnabáš³⁰. V Pavlovom liste Kolosenským³¹ sú títo dvaja spomenutí ako bratranci (avšak autenticita tohoto listu je spochybnená³²). Nakoniec, nejaký Mark ( tradíciou identifikovaný ako autor evanjelia) je spomenuný v prvom z dvoch novozákonných Petrových listov ako Petrov syn³³, avšak autorstvo tohoto listu je tiež spochybnené³⁴.

Samotné evanjelium podľa Marka je zvláštne najmä tým, čo (oproti ostatným dvom synoptickým evanjeliam) nespomína. Sú to vprvomrade okolnosti Ježišovho narodenia a mladosti. U Marka to vyznieva ako keby Ježiš bol obyčajný chlapík, do ktorého vstúpil duch svätý až pri krste²¹. Taktiež toto evanjelium končí vyslovene otvoreným koncom (podľa pôvodného konca, teda veršom 16:8²²), a obsahuje menej materiálu než Matúš alebo Lukáš.

Podobne ako pri evanjeliu podľa Matúša, najstaršie kresťanské zdroje toto evanjelium až tak veľmi nespomínajú. Zdá sa, že aj v neskorších obdobiach bolo akosi menej populárne než ostatné⁶³.

Prvou zmienkou o ňom je nám už známy Papias zo začiatku druhého storočia. O tomto evanjeliu napísal o čosi viac než o evanjeliu Matúša²⁰. Celý opis je uvedený ako odvolávka na to, čo počul od “presbytera” (možno záhadného “presbytera Jána”), takže je dosť možné že Papias o tomto evanjeliu len počul ale nikdy ho nečítal. Hovorí, že Marek bol prekladateľom apoštola Petra, a neskôr všetko čo od neho počul zapísal. Zdá sa, akoby toto evanjelium obraňoval: hovorí že síce sú tam veci v nesprávnom poradí a že Peter nerozprával úplný príbeh Ježiša, ale len to čo bolo práve nevyhnutné, avšak Mark vraj všetko dôsledne zapísal a dal si zvlášť pozor aby nič nevynechal a nepridal nič vymyslené.

V tomto prípade už opis sedí na Marka určite lepšie, než to bolo v prípade Papiasovho opisu Matúša. Nedostatky pred ktorými, zdá sa, Papias toto evanjelium obraňuje a ktoré u neho ospravedlňuje naozaj u Marka nachádzame: Evanjelium (ako som spomínal) vynecháva určité veľmi dôležité časti Ježišovho príbehu, a poradie je v mnohých prípadoch iné ako u Matúša.

Ak je však Papiasova chvála o Markovej dôslednosti pravdivá, potom je nanjvýš zarážajúce, prečo Peter, tá “skala na ktorej Kristus postaví svoju cirkev” svojmu prekladateľovi (synovi?) Markovi nikdy nespomenul Ježišove zázračné narodenie, ani Ježišovo vzkriesenie, následný odkaz učeníkom, Otčenáš, alebo nanebovstúpenie. Tieto veci snáď nepatrili k tomu “nejnevyhnutnejšiemu” čo mohol Peter počúvajúcim zvestovať? A keby to aj Papias preháňal, kto by tieto veci vynechal? Myslím teda, že už od prvého momentu keď máme túto tradíciu doloženú, pôsobí akosi pochybne. Nečudo, že Papias musel Marka obraňovať. A keď si ešte pridáme druhú časť tradície, teda že Mark cestoval s apoštolmi Pavlom a Lukášom, tak už naozaj na tej tradícii nachádzame dôvody pre skepticizmus.

Ďalšia pravdepodobná zmienka o evanjeliu Marka je u Justína “Martýra”. Ten obšírne citoval “memoáre apoštolov”, avšak iba pri jednom uviedol autora. Jedná sa o memoáre Petra, o ktorých uviedol že je v nich napísané, že Ježiš pomenoval učeníka Petra a synov Zebedejových na “synov hromu”. Toto je identické s tým čo nachádzame v evanjeliu Marka⁴⁴. Je teda dosť možné že sa jedná o príbuzdnú tradíciu Papiasovi, ktorý prisudzoval autorstvo Petrovmu prekladateľovi. Nieje to však jediná možnosť. Vieme totižto, že nejaké “evanjelium podľa Petra” existovalo a bolo niektorými kresťanskými komunitami používane⁴⁶. Takže je možné že čerpal z iného textu, ktorý obsahoval podobnú pasáž tej z Marka⁴⁷.

Rovnako ako pri Matúšovi, ďalším dôležitým autorom je až Irenej z Lyonu, ktorý koncom druhého storočia už spomína “naše” 4 evanjelia po mene a Marka cituje dosť obšírne na to aby sme vylúčili akékoľvek pochybnosti³⁵.

Čo sa týka najstarších zachovaných rukopisov evanjelia Marka, dodnes sa vyskytujú ľudia tvrdiaci že kópia tohoto evanjelia sa našla medzi zvitkami z mŕtveho mora. Má sa jednať o takzvaný Papyrus 7Q5, je to však dosť evidentný nezmysel³⁶. Najstarší zachovaný rukopis Marka je tzv. Papyrus 45 z obdobia okolo roku 250 nl⁴⁵.

Evanjelium podľa Lukáša

Druhým textom Nového Zákona je “Evanjelium podľa Lukáša”. Tradične je pripisované Lukášovi, doktorovi z mesta Antioch, ktorý mal cestovať spolu s apoštolom Pavlom počas jeho evanjelizačnej výpravy. Nejaký Lukáš je spomenutý ako Pavlov spolupracovník v jeho liste Filemónovi⁵¹, druhom liste Timoteovi⁵² a ako lekár v liste Kolesenským⁵³. Dodnes sa objavuje tvrdenie že autor sa skutočne vyjadruje doktorskou hantýrkou tej doby, avšak to bolo presvedčivo vyvrátené už na začiatku 20. storočia⁵⁹.

Dnes rovnako ako v staroveku je všeobecne akceptovaným faktom, že autor evanjelia podľa Lukáša je zároveň autorom Skutkov apoštolov a že pôvodne tieto tvorili akúsi dvojdielnu sériu o kresťanstve – prvý diel Ježišov život, druhý skukty apoštolov po Ježišovom nanebovstúpení. V Skutkoch apoštolov autor niekoľkokrát zmení štýl rozprávania príbehu z tretej osoby (“oni išli”) na druhú osobu (“išli sme”) a naspäť.

K datovaniu tohoto evanjelia máme málo zdrojov. Justín Martýr v spomínanom diele Dialóg s Tryfom z polovice druhého storočia spomína niekoľko spoločných Ježišovych výrokov a tradícii, ktoré z “našich” evanjelii zachováva len Lukáš⁵⁵. Je preto dosť možné že Justín jeho text (alebo nejaký príbuzný text) poznal. Bohužiaľ, narozdiel od evanjelia Matúša, máme tentoraz od istoty ďaleko.

Prvá dochovaná zmienka o Lukášovi ako autorovi evanjelia je až v diele Justínovho ideologického pokračovateľa Ireneja z Lyonu, z obdobia po roku 180⁵⁴. Irenej Lukáša obšírne cituje a tiež spomína že gnostický kresťaň Marción približne v polovici druhého storočia evanjelium Lukáša “prepracoval” aby vyhovoval jeho teológii⁵⁶, avšak nájdu sa aj názory že to mohlo inak⁵⁷. Evanjelium tiež podľa všetkého bolo použité v už spomínanej harmonizácii evanjelii Diatessaron, ešte pred Irenejom.

Čo sa týka samotného obsahu, pre nás je najzaujímavejší úvod tohoto evanjelia. Autor tu spomína že “keďže už mnohí opísali tieto udalosti, tak ako nám ich podali od očití svedkovia”, tak aj autor sa rozhodol popriadku spísať ako to naozaj bolo (Lk 1:1-2). Tu autor oznamuje že pred ním už “mnohí” písali o tejto téme a to podľa informácii ktoré im “odovzdali” očití svedkovia. Tento úvod teda naznačuje neskoršiu generáciu než očitých svedkov a hovorí že dielo vzniklo v obodbí keď už existovalo “mnoho” spísanych histórii kresťanstva, implicitne s mnohými z nich autor nesúhlasil.

K evanjeliu Lukáša a Skutkom apoštolov treba ešte spomenúť jednu vec, veľmi nepríjemnú pre zástancov tradičného autorstva a datovania tohoto textu. Totižto existuje pomerne presvedčivý argument, že autor čerpal z prác židovského historika Flávia Jozefusa⁵⁸. Ak je to pravda, znamená to že evanjelium Lukáša bolo napísané až niekedy po roku 94 nl.

Najstaršie fyzicky zachované rukopisy evanjelia podľa Lukáša pochádzajú z obdobia okolo roku 200⁶⁰.

Záverom

Nejaké evanjelia ako písané texty sa v histórii objavujú až v druhom storočí nášho letopočtu. Autori z tohoto obdobia ich však necitujú, maximálne ak parafrázuju. V takýchto prípadoch však nieje isté či sa jedná o tie naše evanjelia (vieme že kolovalo aj veľa iných, o tom v ďalšej časti). Takáto situácia pretrváva až približne do polovice 2. storočia kedy Justín Martýr jasne citoval evnjelia Matúša a Marka, možno aj Lukáša. Jeho žiak Tatianos podľa všetkého používal už tradičné štyri evanjelia, a u ďalšieho Justínovho nasledovníka, Ireneja, to koncom druhého storočia máme čierne na bielom. Na základe tohoto môžeme približne stanoviť najneskorší možný dátum, kedy už naše evanjelia museli byť napísané a “v obehu”. Existenciu Marka máme pravdepodobne doloženú už Papiasom začiatkom druhého storočia, existenciu Matúša máme spoľahlivo doloženú Justínom v polovici druhého storočia a existenciu Lukáša ešte o generáciu neskôr.

Bohužiaľ, na overenie tradície nám toto nestačí. Každé dochované svedectvo je z tretej ruky a naopak ľudia, ktorí by o evanjeliach mali čosi vedieť (najmä pápež Kliment I) o nich mlčia. Ja by som to teda zhrnul asi tak, že kresťanskú tradíciu ohľadne autorstva evanjelii máme doloženú až niekoľko generácii po živote údajných autorov. Ako nám ukáže ďalšia časť seriálu, toto je bohužiaľ až príliš neskoro v podmienkach v akých vznikali kresťanské texty a tradícia okolo nich.

Poznámky

⁶⁴ Pozri http://en.wikipedia.org/wiki/Magdalen_papyrus

⁶³ Vychádzajúc z toho ako často je citované v porovnaní s Matúšom, Lukášom, ale aj Jánom. Dosť príkladov je v texte, ostatné si musí čitateľ vyhľadať sám.

⁶² Irenej z Lyonu (niekedy po roku 180) o ňom napísal že bol nasledovník Justína Martýra, avšak po jeho smrti založil vlastnú “heretickú” sektu kresťanstva. (Irenej z Lyonu, Proti herésiam, kniha 1, kapitola 28)

Tatianos vo jedinom svojom zachovanom texte spomína Justína ako “vynikajúceho” a implicitne svojho učiteľa. (Tatianos, Proti Grékom, kapitoly 28-29)

Cirkevný historik Eusébius k tomu v štvrtom storočí pridal informáciu, že napísal “Tatian vytvoril určitú kombináciu a zbierku evanjelii, neviem ako, ktorú nazval Diatessaron”. Tento názov znamená niečo ako “Zo štyroch”. (Eusebius, Cirkevná história, kniha 4, kapitoly 28-29)

Neskorší historici pridávajú ďalšie detaily, z ktorých vyplýva že Tatianos použil tie isté štyri evanjelia, ktoré používame aj my dnes. Neskoršie harmonizácie evanjelii, ktoré môžu vychádzať z tej Tationovej, sa skutočne zakladajú na “našich” štyroch evanjeliach. Tatianova kniha bola evidentne dosť populárna, napríklad biskup Teodoret zo začiatku piateho storočia zaznamenal že v jeho diocéze s 800 farnosťami zhabal jej 200 kópii. Bližšie údaje nájdete pekne zhrnuté tu.

⁶¹ Datované na základe Irenejovej zmienky že práve slúžiaci biskup v Ríme (pápež) je Eleutér (Proti herésiam, kniha 3, kapitola 3, odsek 3) a podľa toho že vraj spomína popravu kresťanov v Scile (bohužiaľ sa mi nepodarilo identifikovať konkrétnu pasáž). O tejto poprave hovorí dokument Pašie Scilitských martýrov, že sa stala okolo 17. júla roku 180 nl:

Dochoval sa nám papyrus z prvej polovice tretieho storočia, ktorý by mohol byť veľmi skorou kópiou tohoto diela, tzv. “P. Oxy 405”.

Ohľadne tohoto pozri diskusiu na FRDB.

⁶⁰ Bodmer papyrus XIV, resp. P75

P4:
http://en.wikipedia.org/wiki/Papyrus_4

⁵⁹ Henry Joel Cadbury: The style and literary method of Luke

⁵⁸ V nedávnej dobe túto hypotézu spopularizoval profesor Steve Mason z univerizty v Yorku. Jeho knihu Josephus and the New Testament som bohužiaľ nemal možnosť čítať, preto doporučujem preštudovať apoň výťah z nej od Richarda Carriera: http://www.infidels.org/library/modern/richard_carrier/lukeandjosephus.html

alebo:
http://webspace.webring.com/people/np/paul_tobin/lukejosephus.html

⁵⁷ To že Marción (podľa Ireneja) použil pre svoje evanjelium práve evanjelium Lukáša je dosť prekvapivé, vzhľadom na to že toto evanjelium a najmä jeho druhá časť (Skutky apoštolov) najviac odporujú jeho učenie. Preto sa vyskytli aj názory že to bolo naopak ako tvrdí Irenej, teda že evanjelium podľa Lukáša a Skutky apoštolov boli napísane ako reakcia na Marcióna. Pozri: http://en.wikipedia.org/wiki/Gospel_of_Marcion#Marcion_as_pre-dating_Luke

Menej “radikálny” názor tvrdí že Marción aj autor evanjelia Lukáša prepracovali ten istý starší dokument do dvoch verzii podporujúcich zásadne si odporujúce teológické dogmy.

⁵⁶ Marción bol tzv. “gnostický kresťaň”, ktorý v rozpore s tzv. “ortodoxnými kresťanmi” (predchodcami katolíkov) tvrdil že spasená môže byť len duša a nie telo, odmietol starozákonného boha Jahveho ako surového a neschopného démona ktorého dielo (náš materiálny svet) je preplnený zlom, a ako prvý z celého kresťanstva stanovil pevný kánon, resp. prvú Bibliu (táto obsahovala jedno “Evanjelium Pána” a listy apoštola Pavla)

Irenej o jeho evanjeliu napísal:

Okrem toho, on [Marción] znetvoril evanjelium podľa Lukáša, tak že z neho odstránil všetko co sa týka generácie Pána, a odobral veľkú časť Pánovho učeniam, v ktorej je zaznamenané ako sa Pán srdečne hlási k Tvorcovi vesmíru, jeho Otcovi.
(Proti herésiam, kniha 1, kapitola 27; stručnejšia verzia tiež v knihe 3, kapitole 11)

Existuje veľa konkrétností, ktoré nájdeme len v evanjeliu Lukáša, ktoré použil aj Marción aj Valentinus.
(Proti herésiam, kniha 3, kaptirola 13)

⁵⁵ Citujem:

Pred ukrižovaním povedal: Syn človeka musí veľa pretrpieť, musí byť zavrhnutý zákonníkmi a Farizemi, byť ukrižovaný a na tretí deň vstať z mŕtvych.
(Lukáš 9:22)
Potom im hovoril: Syn človeka musí mnoho trpieť, musí byť zavrhnutý staršími, veľkňazmi a zákonníkmi, musí byť usmrtený a tretieho dňa vstať z mŕtvych.
(Dialóg s Tryfom, kap. 76)

Ale milujte svojich nepriateľov, čiňte dobre a požičiavajte, nič neočakávajúc za to, a vaša odplata bude hojná a budete synovia Najvyššieho, lebo On je dobrotivý aj k nevďačným a zlým
(Lukáš 6:35)
Učil nás modliť sa za našich nepriateľov, hovoriac: Milujte svojich nepriateľov, buďte dobrotiví a milosrdní, ako je váš nebeský otec.
(Dialóg s Tryfom, kap. 96)

Vtedy povedala Mária: Som služobnica Pánova, staň sa mi podľa tvojho slova! A anjel odišiel od nej.
(Lukáš 1:38)
Ale Panne Márii sa dostalo viery a radosti, keď jej anjel Gabriel zvestoval dobrú zvesť [evanjelium] že Duch Pána do nej vstúpi, a sila Najvyššieho ju zatieni, že Svätá Vec ktorá z nej vzíde je Syn boží. A odpovedala mu: Staň sa mi podľa tvojho slova”.
(Dialóg s Tryfom, kap. 100)

Tu sa Mu ukázal anjel z neba a posilňoval Ho. A On v smrteľnej úzkosti modlil sa ešte horlivejšie. I vystúpil Mu pot ako kropaje krvi, ktoré stekajú na zem
(Lukáš 22:43-44)
Lebo v memoároch, o ktorých som povedal že ich napísali Jeho apoštoli a tí ktorí ich nasledovali, [je zaznamenané] že počas modlenia mu tiekol pot ako kropaje krvi[…]
(Dialóg s Tryfom, kap 103)

Patrí sa však treba spomenúť že citované dva verše Lukáša sú sporné, nenachádzajú sa vo väčšine najstarších kópii evanjelia (vrátane Bodmer Papyrus, Codex Vaticanus). Prehľad tu: http://en.wikipedia.org/wiki/Christ’s_agony_at_Gethsemane#Manuscript_evidence

Tu zvolal Ježiš silným hlasom: Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha. A keď to povedal, dokonal.
(Lukáš 23:46)
Keď Kristus odovzdával svojho ducha na kríži, povedal: Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha.
(Dialóg s Tryfom, kap. 105)

⁵⁴ Irenej z Lyonu, Proti Herésiam. Lukáš je spomínany najmä v kapitole 3.

⁵³ Citujem:

Pozdravuje vás milovaný lekár Lukáš a Démas (Kolosenským 4:14)

Názory na autenticitu listu Kolosenkým sú rozdelené približne pol na pol. Pozri:
http://en.wikipedia.org/wiki/Authorship_of_the_Pauline_epistles#Colossians

⁵² Citujem:

Jediný Lukáš je so mnou. Marka zober a priveď so sebou, lebo mi je veľmi užitočný na službu (2 Timotej 4:11).

Tento list je všeobecne považovaný za falzifikát. Pozri:
http://en.wikipedia.org/wiki/Authorship_of_the_Pauline_epistles#The_Pastoral_Epistles

⁵¹ Pozdravuje ťa Epafras, môj spoluväzeň pre Krista Ježiša, Marek, Aristarchos, Démas a Lukáš, moji spolupracovníci. (Filemón 1:23-24)

List Filemónovi je kratučký väzenský list, všeobecne považovaný za autentický.

⁵⁰ Datovanie sa zakladá sa na niekoľkých pasážach z listu:

Zmienke na začiatku listu, že na kresťanov upadli “náhle a opakované kalamity”
V piatej kapitole sa hovorí o perzekúcii apoštolov Petra a Pavla ako o nedávnej minulosti
Z kapitoly 44 možno dedukovať že od apoštolov uplynuli (aspoň) dve generácie presbyterov.
V kapitole 47 sa cirkev v Korinte nazýva “stará”

Na základe tohoto sa zvyčajne list datuje ku koncu vlády rímskeho cisára, koncom ktorého vlády (rok 96) sa malo údajne odohrať ďalšie veľké prenasledovanie kresťanov (po Nerovom pred 30 rokmi). Či sa toto prenasledovanie skutočne odohralo je trochu sporné (dôvody sú celkom pekne spísané v nasledujúcej polemike: http://users.drew.edu/ddoughty/christianorigins/persecutions/domitian.html).

Samozrejme z tohoto je akékoľvek presnejšie datovanie dosť neisté, a vyskytujú sa názory od roku 70 (napr. terajší pápež Ratzinger) až do druhého storočia.

Externé zdroje spomínajú vplyvný list od Klementa uchovávaný Korintskou cirkvou asi od roku 170.

⁴⁹ V čase keď sa narodil Mojžiš rozkázal egyptský faraón vraždiť všetkých narodených hebrejských chlapcov aby sa židia nemohli príliš rozmnožiť (Exo 1:16), Herodes rozkázal zabiť všetkych chlapcov do dvoch rokov v dedine kde sa narodil Ježiš (Mt 2:16-18)

Izraelský národ odišiel kvôli hladu pod vedením Jozefa do Egypta (Gen 41, Exo 1), s Ježišom jeho kvázi-otec Jozef utiekol do Egypta “aby sa naplnilo proroctvo” (Mt 2:13-15). Zaujímavosťou je že V tomto prípade dokonca Matúš cituje proroka Ozeáša podľa hebrejskej verzie a nie podľa gréckeho prekladu ako je u autora a celkovo u kresťanov zvykom. Grécky preklad totoiž hovorí že boh z egypta povolal “svoje deti”, nie “svojho syna”.

Mojžiš sa vrátil potom ako mu boh povedal že faraón zomrel (Exo 2:23-3:10), Ježišova rodina sa vrátila potom ako anjel Jozefovi v sne povedal že Herodes umrel (Mt 2:19-20).

Ďalšie príklady a detailnejšie informácie nájdete tu:
http://www.spiritandtruth.org/teaching/documents/articles/11/11.pdf

⁴⁸ Zoznam pasáží ktoré obsahujú aramejské alebo hebrejské prvky na wikipédii:
http://en.wikipedia.org/wiki/Gospel_of_Matthew#Jewish_elements

⁴⁷ K tejto možnosti sa, zdá sa, prikláňa aj katolícka encyklopédia. Hovorí že pasáž o memoároch Petra je príliš obskúrna a nezaujíma jasné stanovisko. Ale o niečo ďalej, v súvislosti s touto pasážou a citáciami memoárov ktoré nepochádzajú z “našich” evanjelii, hovorí že Justín pravdepodobne používal apokryfické evanjelium podľa Petra.

The authors, however, are
not named: once (Dialogue with Trypho 103) he mentions the “memoirs of Peter”, but the text is very obscure and uncertain.
[…]
He seems to use the apocryphal Gospel of Peter (I Apol., xxxv, 6; cf. Dialogue with Trypho 103; Revue Biblique, III, 1894, 531 sqq.; Harnack, “Bruchstücke des Evang. des Petrus”, Leipzig, 1893, 37)

Upozorňujem že v encyklopédii je na tomto mieste pravdepodobne chyba, alebo vychádza z dosť inej verzie textu. Ja som totiž spomínanú pasáž našiel v kapitole 106, nie 103 ako tvrdí katolícka encyklopédia.

⁴⁶ Bude o tom reč v niektorej z nasledujúcich kapitol

⁴⁵ http://en.wikipedia.org/wiki/Papyrus_45

⁴⁴ Citujem:

A keď sa vraví že zmenil meno jedného
z apoštolov na Peter, a keď je v jeho memoároch napísané že sa to tak stalo, a tiež že zmenil meno ďalších dvoch bratov, synov Zebedejových na Boanerges, čo znamená synovia hromu, […]
(Justín Martýr, Dialóg s Tryfom, kapitola 106)

Toto sú dvanásti, ktorých si ustanovil: Šimon, ktorému dal meno Peter, Jakub Zebedeov a Ján, brat Jakubov, týmto dal meno Boanerges, to je Synovia hromu
(Mk 3:16-17)

⁴³ Text bol pôvodne napísaný Grécky. Žiadna jeho Grécka kópia sa však nezachovala.

Dotyčná pasáž sa zachovala Arménskom a Sýrskom preklade. Okrem toho bol dokument použitý ako podklad pre “evanjelizačnú reč” v jednej kresťanskej beletrii (písanej grécky) zo 7. storočia. Z týchto troch je evanjelium spomínané v gréckej beletrii a Sýrskom preklade (v obidvoch ako písaný text, umiestnenie tejto pasáže vrámci textu je v nich rôzne). Sýrsky preklad navyše (v závislosti od prekladu) hovorí že evanjelia boli napísané len nedávno. Arménsky preklad v danej pasáži vetu o evanjeliu neobsahuje.

Sporné je aj datovanie. Toto je založené na fakte že list je podľa tradície adresovaný cisárovi Hadriánovi (vládol 117-138). Je však otázne či bol naozaj napísaný v tomto období, alebo neskôr. Ak aj nejaká verzia tohoto listu Hadriánovi zaslaná bola, tak nepochybne skončila na smetisku, ak nie horšie. To čo sa nám zachovalo je dokument ktorý koloval v kresťanských komunitách a zrejme bol úspešne používaný na konvertovanie “pohanov”. A to, že dokument bol napísaný neskôr než sa tváril bolo u starovekého kresťanstva viac štandardom než výnimkou (bude o tom reč v nasledujúcich kapitolách).

Navyše, ešte aj to či bol list pôvodne adresovaný tomuto cisárovi je sporné. Zjednodušene môžeme povedať že Arménsky preklad a verzia v Gréckej beletrii sú adresované jemu, zatiaľ čo Sýrsky preklad je adresovaný neskoršiemu Antóniovi Piovi (138-161). Všetko toto je však, ako vždy, príliš sporné na akékoľvek závery.

Koho to zaujíma hlbšie doporučujem preštudovať úvod a anglické preklady na stránkach Rogera Pearsa a tiež diskusie na FRDB (1, 2).

⁴² Citujem:

Apoštoli vo svojich memoároch, ktoré sa nazývajú evanjelia, takto popísali čo sa im prihodilo […]
(Prvá apológia, kapitola 66)

K tvrdeniu že zrejme ide o parafrázu Xenofónových “memoárov Sokratesa”
odkazujem zvedavého čitateľa na katolícku encyklopédiu:

The books quoted by Justin are called by him “Memoirs of the Apostles “. This term, otherwise very rare, appears in Justin quite probably as an analogy with the “Memorabilia” of Xenophon (quoted in “II Apol.”, xi, 3) and from a desire to accommodate his language to the habits of mind of his readers.

⁴¹ Justín Martýr, Dialóg s Tryfom

Evanjelium ako písaný text je explicitne (pod týmto názvom) spomínane v kapitolách 10 a 100, ako “memoáre apoštolov” v kapitolách 103-107, a Ježiš je mnohokrát citovaný podľa evanjelia Matúša.

Anglický preklad napr. tu:
http://www.newadvent.org/fathers/0128.htm

⁴⁰ Pekný zoznam paralel tu: http://www.ntcanon.org/Polycarp.shtml

Trošku menej pohodlný a viac detailný zoznam v poznámkach na CCEL.

³⁹ Citujem:

“Apoštoli nám kázali evanjelium Ježiša Krista”
(1Klem, kap. 42)

Ďalší citát je 1Klem, kap. 47. Podľa prekladu v CCEL:

“Ako apoštol Pavol napísal na začiatku evanjelia”

a podľa iného prekladu:

“Ako apoštol Pavol napísal na začiatku svojho evanjelia”

³⁸ Prvý výrok:

Pamätajte na slová Pána Ježiša Krista, keď povedal: “Beda tomu človeku. Bývalo by pre ňho lepšie keby sa nikdy nenarodil, než keby mal klásť prekážky pred niekoho z mojich vyvolených. Áno, bolo by pre ňho lepšie keby mu zavesili balvan na krk potopili ho v mori, než keby kládol prekážku pred niekoho z mojich malých. (1Klem, kap. 46)

Ekvivalentný výrok, aj keď trochu inak formulovaný, nájdeme v “našich”
evanjeliach “rozdelený” na dve časti. Prvá je Mt 26:24 / Mk 14:21, druhá Mt 18:6 / Lk 17:2 / Mk 9:42.

Ešte podotýkam že slovo ktoré som u klementa preložil ako “prekážka” bolo
anglicky “stumbling block”, a slovo ktoré je v spomínaných pasážach evanjelia
preložené ako “zhrešiť, hriech” je v niektorých anglických prekladoch uvedené
ako “stumble” (nie “sin”), čiže predpokladám že aj v gréčtine sa jedná o to
isté slovo. Bohužiaľ, nieje v mojich možnostiach to overiť.

Druhý výrok je problematickejší:

Lebo tak [Ježiš] povedal: Buďte milosrdní, a dostane sa milosrdnosti aj vám.
Odpustite, aby aj vám bolo odpustené. Ako vy činíte, tak bude aj vám robené.
Ako vy súdite, tak budete súdení. Akí ste dobrotiví, toľko dobrotivosti sa vám
dostane. S akou mierou meriate, s takou vám bude namerané.
(1Klem, kap. 13)

Jedná sa o Ježišove výroky, ktorých ekvivalenty v evanjeliach nachádzame na
týchto miestach:
Mt 6:10 / Lk 11:4 (otčenáš), Mt 7:2 / Mk 4:24 / Lk 6:37-39, Lk 6:36.

³⁷ Pre zoznam citácii starého zákona doporučujem prejsť si Klementov list na
stránke http://www.ccel.org/ccel/schaff/anf01.ii.ii.html.

Zoznam citacii alebo podobných fráz nájdete v poznámkach.

Azda nezaškodí ešte spomenúť, že verzia starého zákona citovaná Klementom obsahuje aj pasáže ktoré sa v tej našej verzii nenachádzajú (http://www.ccel.org/ccel/schaff/anf01.ii.ii.viii.html, pozn. 41) alebo pasáže prekrútené tak aby odobrovali novú cirkevnú štruktúru (http://www.ccel.org/ccel/schaff/anf01.ii.ii.xlii.html, pozn. 185)

³⁶ Na tomto maličkom útržku (2×3 cm) rukopisu s tuctom čitateľných písmen a zopár ďalšími čiastočne čitateľnými musel autor, ktorý tvrdil že sa jedná o evanjelium Marka, zmeniť jedno (dobre čitateľné) písmeno (5% textu :) ), a z textu Marka vypustiť tri slová, aby mu sedelo rozloženie písmen v riadkoch.

³⁵ Irenej z Lyonu, Proti Herésiam 3.1.1, 3.10.5, 3.11.7, 3.16.3, 4.6.1

³⁴ V tomto prípade je narozdiel od Pavlovho listu Kolosenským takmer univerzálne uznávané (okrem konzervatívnej časti Kresťanov) že list nenapísal Ježišov učeník Peter. Ale ako vždy, keďže to nieje nijako podstatné pre predmet tohoto článku, odkazujem čitateľov na vlastné štúdium.

http://en.wikipedia.org/wiki/Authorship_of_the_Petrine_epistles

³³ V liste Petrovom nachádzame:

Pozdravujú vás: spolu s vami vyvolený cirkevný zbor v Babylone a môj syn Marek. (1 Peter 4:13)

Podľa mojich vedomostí po prvý krát túto tradíciu explicitne uviedol Origenes v polovici tretieho storočia v Komentári k evanjeliu Matúša, aj keď len ako “tradíciu”: “Z tradície som sa dozvedel, že zo štyroch evanjelí ktoré jediné sú nespochybniteľné v Božej Cirkvi pod nebom, […] Druhé je Markovo, ktorý ho napísal podľa učenia Petrovho, ktorý ho[Marka] v jeho katolíckom liste nazýva synom, hovoriac: [nasleduje horeuvedený citát 1Peter 4:13]”

Toto dielo (Origenes, Komentár k evanjeliu Matúša) sa nezachovalo. Spomínana pasáž je citovaná v Eusébiovej Cirkevnej histórii, kniha 6, kapitola 25.

³² Opäť tu odbočujem od témy, a navyše pre pointu tohoto článku je autenticita Listu Kolosenským dosť nepodstatná, takže zase čitateľa len odkážem na vlastné štúdium:
http://en.wikipedia.org/wiki/Authorship_of_the_Pauline_epistles#Colossians

³¹ Citujem:

Pozdravuje vás Aristarchos, môj spoluväzeň, Marek, Barnabášov bratranec, o ktorom ste už dostali rozkazy – ak príde k vám, prijmite ho (Kolosenským, 4:10)

³⁰ Citujem:

“Slovo Pánovo však rástlo a šírilo sa. Barnabáš a Saul, keď skončili svoju službu, vrátili sa z Jeruzalema a vzali so sebou Jána, prímenom Marka. “
(Skutky 12:24-25)

“Barnabáš chcel vziať aj Jána, prímenom Marka. Ale Pavel nástojil, aby ho nebral, pretože sa v Pamfýlii odlúčil od nich a nešiel pracovať s nimi. Povstal teda rozpor medzi nimi, takže sa rozišli. Barnabáš vzal Marka a odplavil sa na Cyprus”
(Skutky 15:37-39)

Zdá sa že Irenej z Lyonu v druhej polovici druhého storočia ešte neuznával tradíciu že “Ján zvaný Marek” a evanjelista Marek sú ta istá osoba. Vo svojej knihe Proti Herésiam, kniha 3, kapitola 14 “Jána zvaného Marek” totižto spomína ako Pavlovho spoločníka spolu s evanjelistom Lukášom a ďalšími, a hneď potom argumentuje že “keby Pavol učil tajomstvá, tak by ich Lukáš vo svojom evanjeliu spomenul”. Ak by považoval “Jána zveného Marek” za autora jemu známeho evanjelia, je pravdepodobné že by svoj argument posilnil tým že ho tiež spomenie.

²⁹ Pekný prehľad používania slova “evanjelium” v prvej kapitole knihy Ancient Christian gospels od Helmuta Köstera, prístupnej cez google books

²⁸ Matúš sa zásadne vyhýba použitiu slova “boh” v spojení “kráľovstvo Božie”. Odmietanie povedať “boh” je tradičný židovský zvyk. Tento pramení z toho čo my poznáme ako Božie prikázanie “Nevezmeš meno Božie nadarmo”. V pôvodnej interpretácii sa to snáď vzťahovalo na meno izraelitského boha, teda “Jahve” (alebo “Jehova”, alebo iné formy JHVH, niesme si istí ako sa to čítalo). Titul “boh” (nie meno boha) bolo dovolené používať, ale i tak dodnes nájdeme v niektorých textoch ultraortodoxných židov napísane “B-h” namiesto “Boh” (alebo v angličtine “G-d” namiesto “God”).

Slovo “Jahve” pri čítaní textu nahrádzali slovom “hashem” (“meno”), a neskôr keď začali k textu pre ulahčenie čítania pridávať samohlásky, tak k slovu “JHVH” pridávali samohlásky pre slovo “hashem”. O tomto však prví kresťania pátrajúci po “skutočnom mene boha” nevedeli, a z toho vzniklo čítanie “Jehova”. Neskôr sa na toto prišlo, preto sa od “Jehova” upustilo, a momentálne sa preferuje “Jahve” (vyslovuje sa skôr “Jáve”). Ani toto však vôbec nieje isté.

Matúš slovo “boh” v iných kontextoch používa, avšak konzistentne hovorí o “Kráľovstve nebeskom” (3:2, 4:13, 4:23, 5:3, 5:10, 5:19-20, 7:21, 8:11, 10:7, atď), zatiaľ čo Marek (1:15, 4:11, 4:26, 4:30, 9:1, 9:47, 10:14-15, atď), Lukáš (4:43, 6:20, 7:28, 8:1, 8:10, 9:2, 9:11, 9:27) a aj Pavol (Rím 14:17; 1Kor 4:20, 6:9-10, 15:50; Gal 5:21) zásadne hovoria o “Božom kráľovstve”. To môže znamenať, že patril do skupiny, kde bol dôvod “Kráľovstvo Božie” nahradiť “Kráľovstvom nebeským”.

Osobne nepovažujem židovské odmietanie slova “boh” za jediné možné vysvetlenie prečo Matúš toto robí, ale myslím že je to vcelku možný a realistický variant.

²⁷ Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho (Mt 1:1)

²⁶ Najznámejšie proroctvo popíšem oddelene, kvôli jeho zvláštnosti:

Toto všetko sa stalo, aby sa naplnilo, čo Pán riekol ústami proroka: Ajhľa, panna počne a porodí syna a dajú Mu meno Emanuel; to v preklade znamená: Boh s nami. (Mt 1:22-23)

podľa

“Preto vám sám Pán dá znamenie: Ajhľa, panna počne, porodí syna a dá mu meno Immanuel.” (Isa 7:14 )

Tu by sa azda patrilo pripomenúť že pôvodný hebrejský text Izajáša neobsahuje slovo “panna” (hebr. “betulah”), ale “mladá žena” (hebr. “almah”). Evanjelium Matúša tu cituje nesprávny grécky preklad (tzv. “Septuagint”, alebo “LXX”), v ktorom je “almah” nesprávne preložené ako “panna” (gr. “parthenos”). Toto naznačuje, že autor pôvodný hebrejský text Izajáša alebo nepoznal, alebo úmyselne prekrútil.

²⁵ Celá druhá kapitola Matúša je len o tom že naplnil rôzne proroctvá (resp., to čo autor vnímal ako proroctvá)

“Ale ty, Betlehem Efrata, hoci si najmenší medzi judskými čeľaďami, z teba mi vyjde ten, ktorý bude vládcom v Izraeli.”
(Micheáš 5:1)
“Keď sa Ježiš narodil v judskom Betleheme za čias kráľa Herodesa”
(Mt 2:1)

“Keď bol Izrael mladý, zamiloval som si ho; z Egypta som povolal svojho syna.”
(Ozeáš 11:1)
“Keď odišli, ajhľa, anjel Pánov zjavil sa vo sne Jozefovi a povedal mu: Vstaň, vezmi dieťatko a Jeho matku, uteč do Egypta a zostaň tam, dokiaľ ti nepoviem. Lebo Herodes bude hľadať dieťatko, aby Ho zahubil. Vstal teda v noci, vzal dieťatko a Jeho matku, odišiel do Egypta a bol tam až do smrti Herodesovej, aby sa naplnilo, čo Pán bol riekol ústami proroka: Z Egypta som povolal svojho Syna.”
(Mt 2:13-15)

“Takto vraví Hospodin: Čuj! V Ráme počuť nárek, prehorký plač. Ráchel oplakáva svojich synov, nechce sa dať potešiť pre svojich synov, lebo ich niet.”
(Jeremiáš 31:15)
“Keď Herodes videl, že ho mudrci oklamali, strašne sa rozhneval a dal povraždiť všetky deti v Betleheme a na celom jeho okolí, počnúc od dvojročných nadol, podľa času, na ktorý sa dôkladne povypytoval mudrcov. Vtedy splnilo sa slovo proroka Jeremiáša: Hlas bolo počuť v Ráme, mnoho plaču a náreku: Ráchel oplakávala svoje deti a nechcela sa dať potešiť, pretože ich niet.”
(Mt 2:16-18)

“Čuj, ktosi volá: Na púšti pripravujte cestu Hospodinovi, na stepi urovnávajte hradskú nášmu Bohu!”
(Izajáš 40:3)
“V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ, kázal na púšti Judskej a hovoril: Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské. Toto je totiž ten, o ktorom povedal prorok Izaiáš: Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte Pánovi cestu, vyrovnávajte Mu chodníky.”
(Mt 3:1-3)

“Lebo neostane vyčerpaná krajina,
ktorá je v úzkosti.
Ako v minulosti Hospodin
opovržlivo zaobchádzal
s krajinou Zebúlún
a s krajinou Naftálí,
v budúcnosti ku cti privedie
prímorskú cestu,
Zajordánsko a pohanskú Galileu.
Ľud, ktorý chodí vo tme,
uzrie veľké svetlo;
nad tými, ktorí bývajú
v temnej krajine,
zažiari svetlo.”
(Iza 8:23 – 9:1)
“Keď Ježiš počul, že Jána uväznili, odišiel do Galiley. Opustil Nazaret a prešiel bývať do Kafarnaumu, prímorského mesta v krajoch zebulonských a neftalimských, aby sa naplnilo slovo proroka Izaiáša: Kraj zebulonský a neftalimský na ceste k moru, za Jordánom, pohanská Galilea, ľud, ktorý sedel vo tme, uzrel veľké svetlo, a tým, čo sedeli v krajine a v tôni smrti, vyšlo svetlo.”
(Mt 4:12-16)

Či sa nazdáš, že by som nemohol prosiť Otca, a postavil by mi hneď viac ako dvanásť plukov anjelov? Ale ako by sa potom naplnili Písma, že sa to musí tak stať? V tú hodinu riekol Ježiš zástupom: Ako na lotra vyšli ste s mečmi a kyjmi, aby ste ma zajali. Deň čo deň som sedával v chráme a učil, a nezlapali ste ma. Ale toto všetko sa stalo, aby sa naplnili prorocké Písma. (Mt 26:56)

Vtedy sa splnilo, čo predpovedal prorok Jeremiáš: I vzali tridsať strieborných, cenu predaného, ktorého natoľko ocenili (niektorí) zo synov Izraela, a dali ich za hrnčiarovo pole, ako naložil Pán. (Mt 27:9)

To “(niektorí)” je samozrejme “komentár” od prekladateľov, ktorým sa nepáčilo čo evanjelium hovorí. V originálnom texte je “ocenili synovia Izraela”.

Nakoniec moje obľúbené: “aby sa naplnilo proroctvo”, Ježiš vošiel do mesta na dvoch somároch. Doteraz si neviem celkom dobre predstaviť Ježiša ako s náramnou pompou vchádza do mesta na dvoch “požičaných” somároch naraz:

Preveľmi jasaj, dcéra Sion,
zvučne plesaj, dcéra Jeruzalem!
Ajhľa, tvoj kráľ prichádza k tebe
spravodlivý a plný spásy,
pokorný, sediac na oslovi,
na osliatku, na mláďati oslice. (Zachariáš 9:9)

Keď sa priblížili k Jeruzalemu a prišli do Betfagé pri Olivovom vrchu, poslal Ježiš dvoch učeníkov a povedal im: Choďte do dediny, ktorá je pred vami, a hneď nájdete oslicu priviazanú a osliatko s ňou; odviažte a priveďte mi ich. A ak by vám niekto hovoril niečo, povedzte, že Pán ich potrebuje a že ich hneď pošle späť. Toto sa stalo, aby sa splnilo slovo prorokovo: Povedzte dcére sionskej: Ajhľa, tvoj kráľ k tebe prichádza krotký, sediac na oslovi, a to na osliatku ťažnej oslice.
Učeníci šli a urobili, ako im prikázal Ježiš: priviedli oslicu a osliatko a kládli na ne svoje rúcha; i vysadol na ne. (Mt 21:1-5)

nečudo že

“Keď vstúpil do Jeruzalema, vzrušilo sa celé mesto a hovorili: Kto je tento?” (Mt 21:10)

Myslím že toľkoto príkladov stačí. Samozrejme je ich v texte viac, a ešte omnoho viac narážok a splnení proroctiev (alebo pomyselných proroctiev) pri ktorých text explicitne neuvádza že ide o proroctvo. Dokonca v niektorých prípadoch neskorší kresťania tieto identifikovali a dopísali do textu že sa jedná o splnenie proroctva:

“Rozdeľujú si moje šaty a o môj odev hádžu lós.” (Žalm 22:19)
“Keď Ho ukrižovali, losovaním si podelili Jeho rúcho [aby sa naplnilo, čo povedal prorok: Podelili si moje rúcho a o môj odev losovali]” (Mt 27:35)

Časť v hranatých zátvorkách (o splnení proroctva) nieje pôvodná, je až neskôr dopísaná. V najstarších kópiách evanjelia (Codex Vaticanus, Codex Sinaiticus, Codex Alexandrinus, …) sa nenachádza.

²⁴ Citujem:

Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov; neprišiel som zrušiť, ale naplniť; lebo veru vám hovorím: Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepominie sa ani jediné písmenko, ani jediná čiaročka zo zákona, kým sa všetko nestane. Kto by teda zrušil čo aj len jedno z týchto najmenších prikázaní, a tak učil ľudí, bude pomenovaný najmenším v kráľovstve nebeskom; ale kto by konal a učil (podľa nich), bude pomenovaný veľkým v kráľovstve nebeskom.” (Mt 5:17-19)

²³ grécky “magoi”, doslovne “čarodejníci”.

²² Verše od 16:9 sú takmer na isto pridané k textu Marka až dodatočne. Pôvodné evanjelium končí jednoducho tým, že ženy nájdu prázdnu hrobku, prípadne je jeho pôvodný koniec stratený.

Toto pre nieko snáď kontroverzné tvrdenie je opäť na dlhšiu debatu. Najlepší mne známy materiál k téme: Wieland Willker: A Textual Commentary on the Greek Gospels, Vol. 2b: The various endings of Mk

Trochu prístupnejšia a nekvalitnejšie čítanie, klasicky wikipédia:
http://en.wikipedia.org/wiki/Mark_16

²¹ A skutočne v rannom kresťanstve existoval takýto smer, tzv. adopcionizmus. Tu ho nebudem hlbšie rozoberať, je to predsalen iná téma.
http://en.wikipedia.org/wiki/Adoptionism

²⁰ Citujem:

“A presbyter povedal nasledovné: Mark, keďže sa stal prekladateľom Petra, presne zapísal čokoľvek si zapamätal. Avšak nepopísal Ježišove skutky ani výroky v presnom poradí, keďže Pána ani nepočul, ani ho nesprevádzal. Ale potom, ako som už povedal, sprevádzal Petra, ktorý vyložil svoje pokyny pre najnevyhnutnejšie problémy [počúvajúcich], lenže nie s úmyslom podať usporiadané rozprávanie múdrostí Pánových. V tomto Mark nespravil žiadnu chybu keď zapísal niektoré veci tak ako si ich pamätal. Lebo na jednu vec si dal zvlášť pozor: aby nevynechal nič z toho čo počul, a aby nezahrnul nič vymyslené.”
(Eusébius, Cirkevná história, kniha 3, kapitola 39)

¹⁹ Datovaný paleograficky, čiže podľa očakávania rôzni autori navrhujú dátumy od konca prvého storočia až po štvrté storočie. Viac info: http://en.wikipedia.org/wiki/Magdalen_papyrus

¹⁸ Čo do množstva a kvality napísaného a zachovaného textu, a podľa mnohých názorov aj čo do formovania skupiny kresťanov z ktorej pochádza aj dnešné kresťanstvo.

¹⁷ Pozri Irenej, Proti herésiam, kniha 3, kapitola 9.

Bohatú citáciu Matúša dopĺňa a mieša s citáciou Lukáša, a miestami aj mierne “upravuje”, avšak pochybnosť že sa konečne jedná o “naše” evanjelium podľa Matúša je vylúčena.

¹⁶ “Hebrejcami” podľa všetkého myslel Palestínskych Židov. Títo síce hovorili Aramejsky a Hebrejčina bol dávno mŕtvy jazyk, ale stále bola používa pre ich náboženské texty (ako napríklad donedávna Latinčina u katolíkov)

¹⁵ Irenej, Proti herésiam, kniha 3, kapitola 1

¹⁴ Ibaže keby sa nám zachovalo podobné svedectvo od tých iných skupín, neprekvapilo by, ak by tiež seba nazývali “katolíkmi” (univerzálni) a ostatných “heretikmi” (oddelení), rovnako si nárokovali že práve ich učenie je skutočné Ježišove, a mnohí z nich aj citovali svoje verzie evanjelii.

¹³ Pre zaujímavosť (aj keď tým čitatelov asi dopletiem), historik Eusébius v tom istom citáte Papiasa v ktorom sa spomína že Matúš napísal svoj text hebrejsky, zároveň hovorí, že Papias uvádza historku “o žene obvinenej pred Pánom z mnohých hriechov”, ktorá pochádza z “Evanjelia podľa Hebrejcov”.

¹² Nieje to môj výmysel, tvrdí to v trošku apologetickejšej forme napríklad aj Katolícka encyklopédia:

The first traces that we find of it are not indubitable, because post-Apostolic writers quoted the texts with a certain freedom, and principally because it is difficult to say whether the passages thus quoted were taken from oral tradition or from a written Gospel.

¹¹ Richard Carrier však upozorňuje na to že táto veta by sa dala preložiť napríklad aj “Matúš spísal proroctvá o Ježišovi, ktoré vyložil najlepšie ako vedel”, čo by mohlo súvisieť s tým že text ktorý my poznáme ako Evanjelium podľa Matúša si najviac zakladá na starozákonných proroctvách. Samozrejme sa jedná len o špekuláciu, na dokreslenie toho ako málo vecami si v tejto problematike môžeme byť istí.

¹⁰ Môže byť aj proroctvá, zjavenia, výroky, výpovede. V originále je grécky ‘logia’. Podľa katolíckej encyklopédie bolo toto slovo bežne používané aj pre príbehy aké nachádzame v našich evanjeliach.

⁹ Zopár citátov Papiasa:

Nebudem sa zdráhať spísať, spolu s mojimi interpretáciami, akékoľvek rady, ktoré som s veľkou starostlivosťou dostal v ktoromkoľvek čase od starších, a starostlivo si ich uložil v pamäti. Zároveň vás uisťujem o ich pravdivosti, lebo som narozdiel od väčšiny nepočúval tých ktorí hovorili veľa, ale tých ktorí učili pravdu. Nepočúval som tých ktorí kázali čudné prikázania, ale tých, ktorí konali prikázania dané Pánom pre vieru, vychadzajúce zo samotnej pravdy. Ak, potom niekto kto poznal starších prišiel, hneď som sa opýtal na ich rozprávanie: Čo povedal Ondrej ale Peter, čo povedal Filip, alebo Tomáš, alebo Jakub, alebo Ján, alebo Matúš, alebo ktorýkoľvek iný Pánov učeník? Ktoré veci povedali Aristion[?] a presbyter Ján[?], učeníci Pána? Lebo som veril že to čo sa dá dozvedieť z kníh nieje také užitočné ako to, čo prichádza od živého a pretrvávajúceho hlasu.
(Eusébius, Cirkevná história, kniha 3, kapitola 39)

V tomto citáte nám Papias prezrádza (teda okrem dvoch nových učeníkov o ktorých nikde inde nič nemáme) aké boli jeho kritéria: Neuznával knihy, ale bral informácie od ľudí ktorí tvrdili že stretli Ježišových učeníkov. Z týchto si vyberal tak, že “nepočúval tých ktorí hovorili veľa” a “kázali čudné prikázania”, ale tých čo “učili pravdu” a “konali prikázania dané Pánom”. Čiže nie práve najšťastnejšie “self-supporting” kritéria v období keď priživovanie sa všelijakých potulných kazateľov na kresťanstve bolo zvlášť rozšírené (je to jednou z hlavných tém kníhy Didache patriacej medzi to najstaršie a najpopulárnejšie z kresťanského fondu, a tiež je to ústrednou témou asýrskeho komika Luciána, ktorý tomu venoval časť svojej komédie – tá je mimochodom najstarší zachovaný mimokresťanský komplexnejší opis kresťanov)

Aké sú následky týchto kritérii sa môžeme presvedčiť z jeho ďalších citátov:

Judáš chodil týmto svetom ako smutný príklad bezbožnosti. Jeho telo napuchlo až natoľko, že nemohol prejsť tade, kade konský povoz poľahky prešiel, dokonca ani jeho hlava samotná sa tam nezmestila. Hovorí sa že jeho viečka napuchli až tak, že vôbec nevidel svetlo a že jeho oči natoľko zapadli pod povrch že ich nevidel ani doktor pomocou [lekárskych] nástrojov. Jeho genitálie boli celkom znetvorené, nechutné a veľké. Vyprázdňoval sa za chôdze a kvôli jeho nechutnosti z jeho otvorov vychádzali červy. Po mnohých agóniach a trestoch zomrel u seba doma. A vraj toto miesto je znivočené a neobývané dokonca ešte aj dnes. Dodnes tam nikto nemôže vkročiť, pokiaľ si nezapchá nos. Takýto súd bol vynesený nad jeho telom a zemou.
(situácia ohľadne zdroja je tu trochu komplikovanejšia. Pozrite zdroje podľa chronicon.net a diskusiu k zdrojom na chronicon.net)

Prijdú dni, keď budú rásť také viniče, že každý bude mať desať tisíc konárov, každý konár bude mat desať tisíc vetiev, každá vetva bude mať desať tisíc strapcov, a každý strapec bude mať desať tisíc hrozienok, a každé hrozienko dá tisíc litrov vína. A keď si niektorý svätec vyberie strapec, ďalší strapec bude kričať: “Ja som lepší strapec, vyber si mňa, požehnaj Pána cezo mňa”. A podobne, každé zrnko žita dá desať tisíc klasov, a každý klas bude mať desať tisíc zrniek, a každé zrnko dá desať libier čistej kvalitnej múky; a jablká, semená, a tráva budú plodiť rovnakým tempo; a všetky zvieratá, kŕmiace sa len na plodoch zeme, stanú sa pokojné a harmonické, v dokonalej podriadenosti človeku. […] Tieto veci sú uveriteľné veriacemu. Len zradca Judáš sa neveriacky opýtal: “Ako Pán dosiahne taký rast?” A Pán povedal: “To zistia tí, ku ktorím to prijde”.
(Irenej z Lyonu, Proti herésiam, kniha 5, kapitola 33)

pre komplet zoznam zachovaných fragmentov Papiasovho svedectva o tom čomu niektorí ranní kresťania verili, navštívte chronicon.net: Papias Fragments.

⁸ Nebolo by však správne len tak dôverovať môjmu úsudku, takže nech radšej čitateľ posúdi sám.

Ignácove listy sa zachovali (okrem citácii) v troch verziach: Najkratšej
Sýrskej, ktorá je považovaná za skrátený preklad pôvodných listov, kratšej
gréckej ktorá je považovaná za najbližšie pôvodnej verzii (ale nieje úplne
pôvodná), a dlhšej gréckej verzii ktorá je viac-menej univerzálne považovaná za
falzifikát od toho istého “autora”, ktorý vytvoril aj kompletne falošné listy.

Spomeniem tu spoločné frázy z evanjelia Matúša a kratšej Gréckej verzie
Ignácovych listov, ktoré by mali dokazovať že Ignác dielo Matúša poznal.
Pripomínam že v samotnom texte nieje nikde uvedené že by sa malo jednať o
citáciu. V niektorých prípadoch su frázy použité v rovnakom kontexte ako v
Matúšovi, niekedy však v úplne inom.

“Ale Ježiš mu povedal: Nechaj to teraz! Lebo tak sa nám sluší naplniť všetku spravodlivosť.” (Mt 3:15)
“Zistil som, že ste dokonalí v nemennej viere, […] že bol skutočne narodený z panny, pokrstený Jánom aby sa všetka spravodlivosť naplnila […]”
(List Smyrnskym, kap. 1)

“Buďte opatrní ako hady a bez falše ako holubice”
(List Polykarpovi, kap. 2 , Mt 10:16)

“Strom poznať po ovocí”
(List Efezským, kap. 14 , Mt 12:33)

“Veď čo osoží človeku, ak získa celý svet, ale utrpí škodu na duši?”
(List Rímskym, kap. 6 , Mt 16:26)

“Kto to môže pochopiť, nech pochopí”
(List Smyrnským, kap. 6 , Mt 12:12)

Ako som písal, všetky tieto frázy niesú v texte nijako označené ako citácia,
ale voľne použité, niektoré v inom kontexte než v Matúšovi. Avšak zachovalo sa
nám svedectvo kresťanského autora Hieronýma, píšuceho na prelome 4. a 5.
storočia, ktorý tvrdí, že jedna z fráz ktorú Ignác pripisuje Kristovi pochádza
z tzv. “Evenjelia podľa Hebrejských”, o ktorom ešte bude reč:

“Uvoľni sa, prijmi ma, a uvidíš že niesom nehmotný duch[doslovne démon].”
(List Smyrnským, kap. 3)

Evanjelium nazvané “Evanjelium podľa Hebrejcov”, ktoré som nedávno preložil do gréčtiny a latinčiny, a ktoré aj Origines často používa […](kap. 2)
[…]
Ignác, tretí biskup Antiochijskej cirkvi […] napísal list […] Smyrnským a najmä Polykarpovi, zverujúc mu Antiochijskú cirkev. V tomto dosvedčeje že evanjelium, ktoré som nedávno preložil, hovorí o Kristovi: “videl som ho po zmŕtvychvstaní ako človeka z mäsa a kostí [angl. ‘in flesh’] a verím že je” a keď prišiel za Petrom a tými čo s ním boli, povedal im: “Hľa! Dotknite sa ma a viďte že niesom nehmotný duch”.(kap. 16)
(Jerome, On Illustrious men)

Pokiaľ má Hieronym pravdu, tak je prinajmenšom zarážajúce že Kristove frázy z “našich” evanjelii Ignác používa voľne v reči, zatiaľ čo Ježiša cituje totožne s nejakým “apokryfickým”, “heretickým” a neviemakýmešte evanjeliom.

⁷ Argumenty tu nebudem opakovať, koho to zaujíma alebo kto nesúhlasí nech si ich prečíta v blogu historika Richarda Carriera

Tento blogpost je trochu obšírnejší než len otázka historicity kresťanskej tradície, avšak myslím že k mojej téme je celý relevantný.

⁶ Správne by som mal napísať “cirkvám”, len dnes sa to slovo už chápe inak než v druhom storočí.

⁵ Konkrétne Eusébius, Cirkevná História, kniha 3, kapitola 36

⁴ Citujem:

Nemodlite sa ako pokrytci, ale radšej tak, ako Pán prikázal vo svojom evanjeliu: “Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého, lebo Tvoja je moc i sláva naveky”
Modlite sa túto modlitbu tri krát denne
(Didache 8)

Modlitba v poslednej vete nespomína tradičné “kráľovstvo” a “Amen”. Posledná veta modlitby sa však nenachádza ani vo verzii ktorá je v evanjeliu Lukáša (11:2-4), a dokonca ani v najstarších kópiách evanjelia Matúša (Codex Sinaiticus a Codex Vaticanus zo 4. storočia), pričom neskoršie kópie obsahujú rôzne konce, vrátane toho ktorú nachádzame v Didaché a toho tradičného. Moderné edície Biblie už “kráľovstvo” a “Amen” vynechávajú a uvádzajú len v poznámke.

³ Papias samotný o sebe tvrdí že informácie čerpal od ľudí, ktorí sa poznali s Ježišovými učeníkmi. Na základe tohoto tvrdenia a niektorých ďalších kresťanských tradícii je jeho dielo datované do prvej polovice druhého storočia. Papiasovo dielo sa nezachovalo, zachovalo sa len zopár málo citácii z neho.

² Na tomto sa dnes zhoduje veľká väčšina biblistov, aj napriek kresťanskej tradícii ktorá tvrdí opak. Existuje okrajový názor že (aspoň niektoré) evanjeliá boli písané pôvodne v Aramejčine, jazyku Ježiša a jeho učeníkov, ale ako som napísal je to pomerne zanedbateľná menšina. Pre viac údajov o tejto hypotéze pozrite napríklad: http://en.wikipedia.org/wiki/Aramaic_primacy

¹ Evanjelia sa navzájom nezhodujú na menách učeníkov, udávajú rôzne mená, a nie pri každej postave ktorej je dnes pripisované učeníctvo je to v evanjeliach aj explicitne uvedené. Podľa tradičnej interpretácie evanjelí sú Matúš a Lévi tá istá osoba, aj keď evanjeliá to priamo nehovoria.

Evanjelium podľa Matúša hovorí že Matúš bol colník (resp. vyberač daní):

Keď Ježiš odchádzal odtiaľ, videl človeka menom Matúš sedieť na colnici, a povedal mu: Nasleduj ma! A on vstal a nasledoval Ho. (Mt 9:9)

Mená dvanástich apoštolov sú: […] colník Matúš (Mt 10:2-3)

Evanjelia podľa Marka a Lukáša uvádzajú že meno colníka bolo Lévi:

Idúc uzrel Léviho, syna Alfeovho, sedieť na colnici a povedal mu: Nasleduj ma! A on vstal a nasledoval Ho. (Mk 2:14)

Potom vyšiel, uzrel colníka Léviho sedieť na colnici a povedal mu: Nasleduj ma! A on všetko zanechal, vstal a nasledoval Ho (Lk 5:27-28)

Avšak ďalej už Marek ani Lukáš Léviho nespomínajú, a v zozname dvanástich
učeníkov je uvedený Matúš (Mk 3:18, Lk 6:15).

Podľa Marka mali colník Lévi aj učeník Jakub otca Alfaea:

Idúc uzrel Léviho, syna Alfeovho, sedieť na colnici a povedal mu: Nasleduj ma! A on vstal a nasledoval Ho. (Mk 2:14)

[…] ďalej Ondrej, Filip, Bartolomej, Matúš, Tomáš, Jakub Alfeov, Tadeus, Šimon Kanaánsky, […] (Mk 3:18)

Lukáš a Matúš spomínajú otca Alfaea len pri Jakubovi:

[…] Matúša a Tomáša, Jakuba Alfeovho, Šimona zvaného Horlivec […] (Lk 6:15)

[…] Filip a Bartolomej, Tomáš a colník Matúš, Jakub, syn Alfeov, a Tadeus (Mt 10:3)

Situácia je teda “trochu” spletitá. Jedno z možných vysvetlení je to tradičné, teda že Matúš a Lévi je tá istá osoba. Niekedy sa uvádza že colník sa pôvodne volal Lévi a meno Matúš (zodpovedajúce aramejské meno znamená “boží dar”) akceptoval po konverzii na kresťanstvo. Je to jedno z možných vysvetlení, aj keď samozrejme nie jediné.

Zaujímavé môže byť že to, zdá sa, neakcepotvali všetci:

Origenes začiatkom tretieho storočia hovorí že Lévi (gr. verzia mena “Lebbaeus”, ale náleží tomu istému hebrejskému menu Lebbi) mohol byť rovnako ako Matúš vyberač daní, a že aj keď “nepatril do čísla apoštolov” (zrejme myslí tradičnú dvanástku), bol nasledovateľ Ježiša. Spomína ešte že v jednej kópii evanjelia Marka ktorá sa mu dostala do rúk patril dokonca aj do tej “dvanástky”. Takáto kópia Marka existovala ešte v 19tom storočí. Niektoré neskoršie kópie evanjelia Matúša ho tiež spomínajú ako učeníka vo verši 10:3.
Origenes, Contra Celsus, kniha 1, kapitola 62
Wieland Willker: A textual commentary on Greek Gospels, Vol 1. Matthew

Klement z Alexandrie cituje v knihe Stromata nejakého Herakleóna, patriaceho do Valentínskej skupiny kresťanov, ktorý v druhom storočí uvádzal Matúša a Léviho ako dve nezávislé osoby.
Stromata, kniha 4, kapitola 9

Didymus Slepý v štvrtom storočí hovorí, že podľa tzv. Hebrejského evanjelia z prvého alebo druhého storočia n.l. (ktoré aj tradiční kresťanskí autori považovali za pôvodné evanjelium napísané apoštolom Matúšom, bohužiaľ sa nezachovalo) je zrejmé, že Lévi nebol Matúš (gr. Matthaios), ale bol to apoštol Matej (gr. Matthias), ktorý podľa Skutkov Apoštolov 1:23-26 nahradil Judáša.
New Testament Apocrypha: Gospels and related writings

Tu nám však situáciu sťažuje nejednotný preklad mien z Aramejčiny, kvôli ktorému nemôžeme jednoznačne tvrdiť že rôzne mená ne/zodpovedajú tej istej osobe. Ale na tom ani veľmi nezáleží, situácia okolo mien učeníkov “nech ich je 12” je aj tak taká, že by to bolo na samostatný riadne dlhý a ešte viac zábavný článok.

Synoptické evanjelia 1 - Katolícka tradícia